máj 4, 2011 - týranie a šikana    2 Komentáre

život s duševne chorým

eva komentoval(a) 4.5.2011 22:23

žijem s duševne chorým manželom a dcérou – obaja majú schyzofréniu a ja už ďalej nevlázdem. Potrebujem odbornú aj právnu pomoc a neviem na koho sa mám obrátiť. Pomôžte mi prosím

Viera Lukáčová komentoval(a) 5.5.2011 10:15

Milá pani Eva, vaša situácia je naozaj ťažká. Ja osobne nemám skúsenosti so životom s schizofrenickými pacientmi. Snažím sa pochopiť Vaše pocity. Byť neustále v strehu a prebrať zodpovednosť za dvoch blízkych a hlavne chorých je veľká odvaha. Musíte byť iste silná žena, keď toto dokážete. Vy aj pracujete, alebo sa plnohodnotne staráte o rodinných príslušníkov? Dlhodobé zameranie jedným smerom z človeka vyčerpá všetku energiu, volá sa to „syndróm vyhorenia“. Keď už človek nevládze, nemá silu, nemá chuť, stáva sa apatický voči okoliu. Predpokladám, že ste sa pravdepodobne sústredila počas posledných rokov iba na starostlivosť doma, seba ste odsunuli na vedľajšiu koľaj. Aby ste sa vládala s láskou a trpezlivosťou doma venovať, v každom prípade potrebujete čas pre seba, potrebujete vypnúť, potrebujete načerpať novú energiu. Keď ste vyčerpaná, prenášate nervozitu doma na ostatných, oni potom reagujú na vás a máte pevný základ Vášho zrútenia postavený. V prvom rade musíte urobiť všetko pre to, aby ste boli Vy v pohode! Určite sa musíte odbremeniť z kompletnej opatery, skúste obecný úrad, skúste cirkev vo Vašom okolí. Ešte stále žijú medzi nami ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť. Čo sa týka právnej pomoci, neviem, čo máte na mysli. Asi by bolo najlepšie zájsť na Obecný úrad a tam sa popýtať na možnosti, prípadne im povedzte Vašu predstavu a ak neuspejete, napíšte nám konkrétnejšie, s čím treba pomôcť, určite sa niečo nájde. Veľa, veľa síl a pokojný úsmev na Vašej tvári želá Viera

dobrý deň komentoval(a) 5.5.2011 13:38

Evka, zájdite za psychiatrom, ktorý má v opatere manžela, alebo dcérku (tam kam si chodia pre recept na lieky a na kontrolu) objednajte sa tam s tým, že chcete pohovoriť o ich zdravotnom stave a až tam prídete tak sa URČITE zmieňte o Vašich problémoch a priamo požiadajte o pomoc. Ošetrujúci lekár Vám vie poskytnúť cenné rady, môže sa Vás ujať buď on sám, alebo Vás odporučí na konkr. kolegu špecialistu (psychiatra, alebo psychológa). Spolupráca pacient – lekár – rodina je v liečbe schizofrénie kľúčová. Je to nutné, aby všetci všetko zvládli a dalo sa žiť. Nestrácajte čas, brnknite tam, nie je hanba nezvládať, v situácii v akej sa nachádzate bez pomoci je otázkou času kedy sa zosypete. Verte mi, sama som si tým prešla so synom. Opatrujte sa, držím palce !

 

2 Komentáre

  • Dobrý deň,
    som akčný typ, racionálne uvažujúca žena, ktorá zastáva názor, že každý problém má riešenie, žiaľ dnes musím konštatovať – som bezradná, prosím o pomoc….3 roky môjho snaženia sa o riešenie problému sú bez akéhokoľvek výsledku….žijem s psychicky chorým manželom…..môj pokojný rodinný život sa pred 3 rokmi zrútil ako domček z karát, manžel ochorel, snažila som sa mu pomôcť, prešli sme veľa ambulancií odborných lekárov až sme skončili u psychiatra. Manželovi bola za pomoci psychodiagnostických testov stanovená diagnóza (odmietal spolupracovať so psychiatrom) – stredne ťažká depresia, ktorá sa u neho prejavuje agresivitou voči mne a deťom, nervozitou…skoro 4 mesiace bral lieky.. náš život sa začínal pomaličky vracať do normálu, no samovoľne prestal užívať lieky s argumentovaním, že ich potrebujem ja,nie on….nastalo obdobie psychického týrania, ponižovania, nič nie je dobré ani správne čo spravím ja,iba to, čo spraví on je to správne….som neskutočne psychicky vyčerpaná, niekedy mám pocit, že balansujem na hrane…snažila som sa aj za pomoci manželových rodičov ho presvedčiť, aby sa išiel liečiť, no bez úspechu…nechcem sa rozviesť, chcem, aby sa manžel liečil……potrebujem radu ako zvládať tieto jeho psychické útoky, pretože v poslednej dobe už ich nezvládam a podráždene na jeho ataky reagujem a jeho to teší, teší ho, že to nezvládam..slovne na mňa zaútočí a vzápätí po mojej podráždenej odpovedi sa mi smeje priamo do očí – nejaká si nervózna, potrebuješ lieky od psychiatra…nie je jednoduché dennodenne počúvať aká som …….podľa neho…pritom viem, že to nie jej pravda, čo mi tvrdí, no napriek tomu mi to ubližuje a zraňuje ma to.
    Ďakujem Vám za Váš čas,pochopenie a odpoveď.

  • Dobrý deň Marci, roky sa vo svojej ambulancii stretávam práve s ľuďmi, ako ste Vy – s obeťami nevypočitateľného správania a často žiaľ až týrania duševne chorým členom rodiny – partnerom, či rodičom. Neexistujú žiaľ žiadne relevantné „páky“, ako donútiť Vášho manžela, aby sa dal liečiť. Ustáť jeho správanie a chrániť pred ním seba a deti, je vo veľkej miere iba na Vás. tie útoky zo strany manžela voči Vám zvládnete iba tak, že si definujete, postavíte a budete dôsledne dodržiavať akúsi „hranicu“, za ktorú ho nepustíte a tak čokoľvek z jeho strany voči Vám smerované nebude mať na Vás tak devastačný charakter. Jednoduchšie povedané – presvedčenie, vedomie toho, že to čo Vám tvrdí nie je on, nie je o ňom, že je to niekedy kompenzácia akejsi vnútornej bolesti, inokedy jeho bezmocnosť, alebo prejav duševnej poruchy – Vám pomôže zvládnuť tú situáciu a ďalej s ním komunikovať ako-tak normálne, zdravo. Často ale žiaľ nie je tak jednoduché dopracovať sa k tomuto cieľu bez pomoci. Bolo by teda fajn, keby sa Vám niekde vo Vašej blízkosti podarilo nájsť psychológa, terapeuta, ktorý by Vás aspoň na začiatku tejto cesty sprevádzal, pomohol by Vám porozumieť manželovmu správaniu a postaviť si voči nemu limity.
    Držím palce a prajem všetko dobré
    Katarína

  • Prajem pekny deň,

    je obrovskou pravdou, že život s chorým človekom, starostlivosť o neho, znášanie jeho kríz, smutných období, striedanie nálad so všetkým, čo k tomu patrí, je nepredstaviteľne náročné pre toho, kto sa na túto cestu podujal. Čím dlhšie trvá tento stav, tým viac sa človek „zamotá“ do opatery a prestane myslieť na seba. Vy ste momentálne v rodine najpodstatnejšia, lebo zabezpečujete jej chod. A tak ako do auta treba liať benzín, aby mohlo prevážať veci a byť užitočné, aj Vy potrebujete niečo do seba „naliať“ :-)

    Veľmi by Vám pomohlo, keby ste si dokázala urobiť odstup k celej situácii u Vás doma a pozrieť sa na veci trošku viac z hora. Úplne Vás chápem, že do starostlivosti o manžela ste sa vložila celá, zo začiatku je to obrovský strach o svojho blízkeho, pocit absolútneho neznáma. Nevedomosť je najhorší stav, aký môžeme na tejto zemi prežívať.
    Toto štádium sa Vám podarilo s manželom perfektne zvládnuť, manžel prestal užívať lieky, pravdepodobne sa začal cítiť lepšie.

    Preto by som Vašu vetu : „3 roky môjho snaženia sa o riešenie problému sú bez akéhokoľvek výsledku…“ trošku napísala z iného uhla: 3 roky Vášho snaženia sa o riešenie problému… vás s manželom posunuli obrovskými krokmi vpred, len Vy by ste chcela vidieť dnes iné výsledky:-)

    Píšete, že manželovi sa veľmi polepšilo, manžel už nepotrebuje pravdepodobne toľko Vašej starostlivosti a opatery, možno to je stav, prečo píšete: „prestal užívať lieky s argumentovaním, že ich potrebujem ja,nie on…“ Muži majú v živote veľmi radi byť v pozícii „mača“, statočného bojovníka, muža ochrancu, muža so všetkým, čo k tomu patrí, aby pôsobili mužne a ako chlapi na správnom mieste. Váš manžel pri svojej chorobe o túto pozíciu prišiel, možno to je dôvod, prečo sa snaží Vás „buzerovať, sekírovať“, sám má problém, ako sa znova dostať do toho stavu, ako znova mať sám zo seba dobrý pocit, že je chlap. Za každou jeho „nešťastnou“ reakciou na Vás môžete vidieť nie-šťastného človeka, lebo šťastní a spokojní ľudia sa tak nesprávajú… (nastalo obdobie psychického týrania, ponižovania, nič nie je dobré ani správne čo spravím ja,iba to, čo spraví on je to správne….)

    Pokúsim sa Vám to popísať, aj keď pár riadkami sa skutočne nedá zmeniť ľudské nastavenie, nemám Vašu spätnú väzbu a neviem, či sa dostatočne správne vyjadrujem, aby som bola pochopená :-)

    V prvom rade sa musíte začať starať sama o seba!
    Musíte začať robiť, čo baví Vás, z čoho máte nefalšovanú, vnútornú radosť. Musíte začať experimentovať a hľadať. Musíte zistiť, či je opera pre Vás, alebo je lepšia galéria alebo kurz šikovných rúk, varenia, meditácie… čokoľvek, kedy vystúpite z role manželky, matky, opatrovateľky… treba si spraviť režim, poriadok, systém, ináč to zo začiatku nepôjde:-)

    …nechcem sa rozviesť, chcem, aby sa manžel liečil……V živote platí jednoduché pravidlo – môžete zmeniť iba seba, svoj postoj, svoju náladu, svoje nastavenie… CHCEM, ABY SA MANŽEL LIEČIL – to je fajn, aj ja to tak vidím, že by bolo dobré, keby sa chorí ľudia liečili. Ale je to ich rozhodnutie, ich zdravie, ich život. A my nevieme, čo vo svojom najvnútornejšom vnútri títo ľudia cítia. A hlavne nemáme nikto právo na život toho druhého, či už je to sused, kolega alebo manžel. Môžeme im ponúknuť, čo z nášho pohľadu vidíme, že nám sa tak vidí, že by pre nich bolo dobré, ale rozhodnutie je len a len na nich a našou jedinou možnosťou je ich stratégiu života akceptovať.

    Keď sa začnete mať rada, začnete lásku a pokoj prirodzene rozdávať okolo seba, začnete si byť istá sama sebou. Zásadne sa nás v živote dotknú reči druhých v miestach, kde sme si neistí. To je jediné miesto, kde zareagujeme vo svojom vnútri pocitom – veď to vôbec nie je pravda, čo to hovorí? Keď pociťujeme vo svojom vnútri absolútnu istotu, tak nás nerozhodí žiadna poznámka na našu adresu. Je nám to jedno, lebo vieme, že to tak nie, NEMÁME POTREBU DOKAZOVAŤ, že to tak nie je. Druhá strana veľmi rýchlo pochopí, že naše reakcie sú úprimné a nevraciame jej našou reakciou úder medzi zuby :-)
    Zvládnuť toto nastavenie je skutočne na dlhšie obdobie, oplatí sa na tom popracovať, cítite sa dobre Vy a celé Vaše okolie :-)

    Po chorobe Vášho manžela by bolo dobré, aby ste začali pracovať Vy na vašom spoločnom vzťahu, aby ste si spravili dobrý základ na kľudný pokojný život na staré kolená, aby ste sa spoločne tešili z každého nového spoločného dňa a užívali si krásne slnečné rána:-)))

    ak by ste mali potrebu prebrať niektoré veci ešte raz, kľudne napíšte viera@allforyou.sk

    So želaním všetkého dobrého ostáva s pozdravom

    Viera

  • Dobrý deň,

    ani neviem, kde začať a či som tu vlastne správne…no už je situácia neúnosná a niečo robiť musím…
    Takže mám maminu, ktorá je ťažko fyzicky chorá…“ťažko“ …keď bola mladá , podľa jej slov, ochrnula vďaka chrípkovému vírusu, ktorý sa jej dostal do chrbtice potom ostala 5 rokov na vozíku a neskôr chodila len o jednej francúzskej palici..treba hneď na začiatku spomenúť, že mamina je veľký manipulant a dobrý klamár, takze som sa neskôr dozvedela, že to s tým ochrnutím nebolo celkom tak…ako deti sme s bratom nemali najmenšiu pochybnosť o tom čo nam mamina povedala…otec je tiež chorý, nemá jednu nohu od svojích 3 rokov , nikdy si na nič nesťažoval a normalne chodí do práce, každý deň cestuje, napriek tomu že už má svoje roky..
    No podstata problému je vtom, že mamina je podľa mňa v prvom rade psychicky chorý človek…toto vyjadrenie mi neprišlo len tak na um..už niekoľko rokov pátram a dávam si súvislosti dohoromady..ako som spomínala mamina je dobrý klamár..a nebridí sa jej klamať ani lekárovi, ktroý jej klamstvo prekukne jediným vyšetrením…no všetkým naokolo natára, že má skutočne vážne ochorenia, o ktorých sa nežartuje napr. raz celú rodinu oboznámila o jej údajnej rakovine konečníka…ako som sa neskôr dozvedela bolo to len podráždené rektum pri tvrdej stolici…po dvoch mesiacoch podotýkam bez vyšetrní a bez chemoterapie sa zázračne vyzdravela…alebo že musí chodiť na dialýzu, alebo že musí mať pri sebe kyslíkový prístroj lebo nesprávý ani krok..takže za celý môj život a to som s ňou každý deň nebola na dialýze, chodí síce o dvoch francúzských paliciach no po byte aj bez nich a to nehovorím o tom, že všetkým natárala, že potrebuje vozík, tak sa jej obstaral vozíček a po vonku chodí na vozíku, ale po byte chodí bez všetkého..zázrak? kyslíkový prístroj má tak cca 1meter výšku…ona tvrdí, že ho má pri sebe v kabelke..a mimochodom mamina váži 160kg a má výšku 168cm…
    neustále si vymýšľa niečo nové a zakaždým, keď sa spýtam lekára ako vážny je stav mojej matky…dozviem sa v podstate niečo celkom iné…vydiera psychicky môjho ocina, krorý začal trpieť nespavosťou a nervozitou, že ak jej nevyhovie vo všetkom čo si zaumieni tak sa vidia naposledy a pod….má záchvaty kriku, keď nieje niečo podľa jej gusta..až sa jej spraví pena pri puse…možno si teraz myslíte, že to už preháňam, ale kto to nevidel neuverí..proste…je to veľmi zlé..a ona je človek, krorý berie psychlogickú alebo psychiatrickú pomoc ako niečo strašné a nikdy dobrovoľne nepôjde za odborníkom..je to skutočne neúnosné a najviac sa bojím o ocina aby jemu sa raz niečo nestalo…Dá sa s týmto niečo robiť?

  • Áno, dá… vždy sa dá niečo robiť. Nebudem zachádzať do podrobností – myslím, koľko máš rokov, či a kde študuješ a podobne. Odpoveď by sa dala lepšie „napasovať“ na Tvoju situáciu. Skúsim všeobecne.
    Rovnaké pre všetkých je, že skutočne žijú medzi nami ľudia, ktorí (my máme pocit) nás zneužívajú, vyciciavajú, oberajú o energiu… a my to nevieme rozoznať, nevieme sa brániť. Len sa necítime zrazu dobre.
    Tu nie je dôležitá stratégia obrany, ale zabrániť vzniku týchto psychických útokov.
    1. taktiku treba rozpoznať a oddeliť od bežného správania
    2. nevstupovať s emóciami do konfliktov s nimi
    3. stanoviť si hranice
    Existujú knižky, ktoré popisujú manipulačné taktiky, ako ich odhaliť a ako sa proti nim brániť. Odporúčam skutočne navštíviť kníhkupectvo a vybrať si takú, ktorá sa Ti bude dobre čítať. Hlavne sa zameraj v knižkách na riešenie, lebo je na trhu veľa knižiek, ktoré popíšu manipulátora a Ty si nájdeš všetky znaky na mamine a nebudeš vedieť, čo s tým robiť. Len si budeš mädliť dlane:“Veď som to hovorila!“ Toto nie je riešenie. Je to iba pohľad z Tvojej strany.

    My, ľudia, vychádzame iba z toho, čo máme prečítané alebo sami prežité. Preto existujú poradcovia, ktorí, ak sú dobrí, dokážu v Tebe otvoriť Tvoje dvere k takým riešeniam, ktoré si predtým nevidela.

    Vidím to pre Teba ako veľkú úlohu, ktorú by si sa mala naučiť vyriešiť. Nenarodila si sa takej mamine len-tak :-)) Určite sú chvíle, kedy ju máš rada najviac na svete. Je to Tvoja mamina, nech je akákoľvek. Preto pri hľadaní východiska, treba zohľadniť aj toto. Keby bol manipulátor sused, zavrieš dvere a je to vybavené. V Tvojom prípade je to osoba, z ktorej máš pocit manipulácie, veľmi blízka. Možno by skutočne stačilo, keby si Ty začala pracovať na sebe a začala seba ochraňovať.
    Skús knižky a keby si mala nejaké ďalšie otázky, kľudne píš viera@allforyou.sk

  • Dobrý deň,
    obraciam sa na Vás o radu. Mám 24 rokov a žijem s psychicky chorou matkou, ktorá trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou. Túto chorobu si pestuje už 20 rokov a odmieta si to priznať. Ide o to, že si vytvorila vlastný svet čistoty. Ešte keď som bola dieťa, neustále ma obmedzovala, nemohla som chodiť na výlety a ak som aj išla, potom asi 10 hodín po mojom príchode upratovala. Dokonca zakazuje kupovať niektoré potraviny, napr. zeleninu a ovocie, lebo sa toho hnusí a zasa by upratovala. Už nechodí ani von, iba 2-krát do mesiaca. Doma neurobí ani krok bez toho, aby niečo nepretrela. Už kvôli tomu nie som schopná fungovať medzi normálnymi ľuďmi a vlastne už ani neviem, čo je normálne a čo nie. Ona sa pred svetom pretvaruje, že je normálna a zo mňa robí s prepáčením debila. Ak začnem rozhovor na túto tému, tvári sa, že nevie o čom hovorím. Navyše sme v zlej finančnej situácii a nemám kam od nej odísť.

  • ahoj Andrea,prepač nejako mi to zblblo,dostal som sa k tvojmu pribehu a napadlo mi,že ti strucne odpisem.Mam totiž skusenosť prostredníctvom mojej byvalej manželky,mala toto iste s manželom čo mas aj ty. Dlhe roky sa tým trápila,no nakoniec to riešili navštevami u psychiatra, ktory ho terapiou a liekmi z toho dostal.prosto musiš nejalým činom dostať mamu k lekarovi, inač sa to asi nebude dat riešiť,drzím ti palce,Miňo

  • Ahoj Andrea,
    bolo by ideálne, keby sa ti – tak ako píše Miňo – podarilo dostať maminu k lekárovi – psychiatrovi, ktorý by jej určil diagnózu a stanovil terapiu. Je treba, aby si to skúsila, možno i tak, že zájdeš za psychiatrom najskôr ty, porozprávaš mu o mamininom stave a možno ti podarí spôsob, ako ju presvedčiť, aby išla na vyšetrenie. Niekedy vie v tomto i obvodný lekár, ak mu mamina dôveruje, ale samozrejme je treba, aby si s ním hovorila najskôr ty.
    Ale nemala by si zabúdať ani sama na seba a nájsť si spôsob, ako ventilovať stres, v ktorom žiješ. Rozhovory s kamarátkami, cvičenie, záujmy, čokoľvek, čo ťa teší a posúva dopredu vyhľadávaj, kultivuj a pestuj si sama pre seba, tak ako o tom vyššie píše Vierka.
    Držím palce a daj vedieť, ako sa ti darí
    Katarína

  • Vnímam, že veľa ľudí má problémy skrz svojho rodinného príslušníka, ktorý ma psychickú poruchu. Ako najdôležitejší krok pre tohto „zdravého“ človeka, ktorý nielen kvôli vlastnej ochrane potrebuje túto situáciu riešiť vnímam zdieľanie. Zdieľanie čo sa týka skupiny ľudí, ktorí roky prežívajú to isté a možno majú aj praktické rady, ako veci pohnúť konštruktívnym smerom. Páči sa mi internetové zdieľanie, lebo často je kvôli intimite pre mnohých ľudí komfortné. Z vlastnej skúsenosti viem, že nie je ľahké zdieľať psychické ochorenie rodinného príslušníka len tak s hocikým. Kto Vás však pochopí lepšie ako ten, kto zažil niečo podobné? Mne to zdieľanie a priznanie pravdy trvalo hrozne dlho. Teraz sa však už veci pohli a veci sa riešia. Keď zdieľate, dokážete sa na problém pozrieť zrazu objektívnejšie…a to je cesta. Kiež by sa dala aj v osobnom živote vytvoriť takáto skupina ľudí s podobným problémom, ktorá by sa stretávala a bola si oporou – tzv. svojpomocnou skupinou. A možno, keby bol záujem…všetko sa dá…

Chcete niečo povedať aj Vy? Napíšte svoj komentár!

You must be logged in to post a comment.