okt 20, 2012 - duševná rovnováha    2 Komentáre

Dobrý deň . Som veľmi rada že som našla takúto stránku. Mám 13 rokov. Prežívam hrozne zle obdobie, pretože som stratila všetko na čom mi záležalo. Nemám žiadne kamarátky iba kamarátov. (S nimi trávim väčšinu svojho volného času.)  Vôbec mi nechutí jesť a nič ma nebaví niekedy dokonca ani ísť von. Niektorý ľudia majú problémy s tým že sa bavím len s chalanmi. Rodičia chvalabohu nie. Len tu susedia a niektoré baby o mne hovoria že som “ štetka“. ale to je úplny nezmisel :D ( asi nevedia význam toho slova) . Viete toto ma ani tak netrápi ako to že nemám kamarátky.  Stále mám pocit že mi niečo chýba a že som stále tučná oproti ostatným. Mama hovorí že som akurát ale pre mňa je váha 52 kg príliž vysoká. Vyrastám v neuplnej rodine. Mama sa s otcom rozviedli ked som mala asi 2 mesiace. Otec sa o mňa 6 rokov nezujimal.  Teda brával si ma na víkendy ale ja som tam nechcela spávať . Bolo to pre mňa hrozne tažké a smutné keď som na jeho tapete napr. na počítači našla moje sesternice a nie mňa. Mala som pocit že som vždy niečo menej než ostatný. Bohužial ten pocit mi ostal . A to nie len v rodine ale aj pri ostatných. Jedine keď som vonku s chalanmi mám pocit že niekam patrím a že ma majú naozaj radi.. neviem čo mám robiť. A či s týmto niako súvisi aj depresia.. ďakujem

2 Komentáre

  • Ahoj! :) na 13 rokov a 52 kíl je to príliš veľa problémov! :o)))))

    …ale teraz vážne. Chalani sú fajn kamaráti, vidia veci inak, môžete sa jeden od druhého veľa naučiť. Iste si doteraz mala aj kamarátky, dievčatá a som presvedčená, že aj v budúcnosti nájdeš kamošky, príbuznú dušu, dievča, s ktorým si budeš rozumieť a budete kecať zase o takých „babských“ veciach. To sa zase s chalanmi až tak úplne nedá :o) tak si skrátka myslím, že teraz možno v tvojom okolí žiadna taká nie je, alebo aj je a chcela by sa s tebou kamarátiť, len nevie, ako na to, a miesto toho, aby niečo vymyslela, šíri o tebe také neprajnícke, škaredé reči. Len ty vieš, že si dobrá baba, že si s chalanmi rozumieš, sú to kamoši a nerobíte nič zlé, takže takéto ohováračky jedným uchom dnu a druhým von:)
    Dôležitý – a nebezpečný! – je tvoj pocit, že si tučná. Neviem to posúdiť a nie je jednoduché nájsť to správne kritérium, ktoré ti povie, či si, alebo nie si tučná. Ak mamina hovorí, že nie si, rozprávaj sa s ňou o tom, skús jej vysvetliť, prečo sa ti to tak zdá, možno by bolo dobré spýtať sa pani doktorky, lekárky, ona vie najlepšie posúdiť, aký je tvoj doterajší vývin a telesné proporcie a predpokladať ako sa asi budú meniť. Lebo oni sa meniť budú, vyvíjaš sa. A aby to bol zdravý vývin, telo na to potrebuje zdroje a niekedy môže byť obdobie, kedy môžeš mať trochu viac kíl, a možno to tak vôbec nie je, len ty sa porovnávaš so zlou predlohou. Každá fotka v časopise je retušovaná a štíhle, alebo chudú spolužiačky môžu mať iný metabolizmus, alebo zdravotný problém. Takže veľký pozor si treba dať, aby sa ti prípadné chudnutie nevymklo z rúk!
    A tak sa mi zdá, že najdôležitejší zo všetkého je pocit, že si niečo menej. Iste si si prežila mnoho smútku, zranení od ocina, asi si si vzťah s ním predstavovala inak. Možno aj pre maminu to je celkom boľavá téma. Ale bolo by fajn, keby si mala možnosť o tom smútku a zlom pocite zo seba a s niekým hovoriť. Možno máte v škole psychológa, ale pani učiteľku, ktorej dôveruješ, možno nájdeš niekoho staršieho a skúseného v rodine. Ale nenechávaj si ten pocit pre seba
    držím ti palce a daj vedieť, ako sa ti darí
    katarína

    • ďakujem za odpoveď som rada že aspom tu ma niekto počúva.. riadila som sa podla vás a dopadlo to fajn :) veľmi pekne ešte raz dakujem

    • Dobrý deň,
      veľmi dobre poznám situáciu v akej sa nachádza dievča ktoré písalo tento článok. ja som si nálepku „štetky“ vyslúžila keď som mala 14. Vtedy ma to až tak netrápilo. Horšie je, že som zo seba tú štetku časom asi spravila a to je dôvod prečo som sa rozhodla sem napísať. Nemám problém v rodine ani vo vzťahoch, v podstate posledných 5 rokov žijem usporiadane a šťastne. Neviem z akého dôvodu sa mi v poslednej dobe začali vynárať hriechy minulosti, ktorými sa dosť zožieram, vlastne je to ako keď si niekto reže žiletkou do rúk, tak ja si zarezávam do duše hĺbaním sa v spomienkach. No, aby som vlastne vysvetlila o čo ide. Svojej nálepky štetka som sa ako tak zbavila keď som začala chodiť s mojou prvou láskou. Všetko by bolo fajn až na to, že sa mi začal páčiť iný chlapec. A aj keď som sa s tým pôvodným rozišla, dlho ma odmietal a jediné čo mi prišlo ako super nápad bolo vyspať sa s ním. Áno, teraz už viem, vlastne hneď po tom čo sa to stalo som vedela, že to bola sprostosť prvého stupňa, a ešte aj hnusný zážitok. To je hriech 1. Hriech 2 – o asi dva roky som tiež mala vzťah, v ktorom som sa cítila šťastná, aj keď mal pochybný začiatok,ale to nie je ten problém. Z ničoho nič prišla sms a bol koniec. Vtedy stál pri mne môj kamarát, veľmi dobrý kamarát. No a asi už viete ako to skončilo- kamarátskym sexom-tiež to nebol najkrajší zážitok, a vôbec to nebolo také ako kamarátsky sex vo filmoch, skončilo to vlastne skôr ako to začalo. A teraz po viac ako 5tich rokoch, mám pocit, že som to asi dosť pokašľala. Stále sa porovnávam s niekým, či som väčšia alebo menšia štetka, či a koľko hriechov má tá druhá. Neviem si predstaviť, že je ešte na svete niekto ,kto spravil podobné debiliny…..Problém je v tom, že sa neviem kvalifikovať, neviem určiť, či môj život je skazený alebo iba tak čisto pubertálne poškvrnený ako u každého. Som štetka???

  • Dobry den,
    Neviem či má zmysel sem niečo napísať z jedného dôvodu, ja to vidím tak, že táto stránka síce ponúka možnosť hovoriť o všeličom na druhej strane je to forma ktorá je tak ľahko týmto spôsobom monitorovateľná, že tak získavajú konzultanti „potencionálnych ľudí“ ktorých „chcú zachrániť, inak povedané je to sledovanie ľudí na diaľku aby sa tak predchádzalo katastrofickým následkom ako sú samovraždy, vraždy a pod (policajný systém , štát.) ale to je jedno….aj tak sem napíšem pár riadkov..
    Prejdem k veci, mám taký problém som „hlavičkár“ psychiatrický pacient už pár desiatok rokov (pozn. určite už po tomto čo som sem napísal mi konzultanti nenapíšu nič alebo ma odporučíte „mojej“lekárke. to je ten lepší prípad keď sa so mnou niekto bude zaoberať môže to dopadnúť aj tak že sa vykašlete na mňa lebo som odpad spoločnosti, hlavičkár, blázon ktorý nepatrí medzi zdravých ľudí pozn. ) K tomu problému. Užívam pár liekov od antidepresív (koaxil) a neuroleptikum (Solian) do roku 1999 som po sexuálnej stránke fungoval dobre. Potom sa to začalo zhoršovať a momentálne je to na mrtvom bode by som to nazval. Hovoril som o tom so svojou doktorkou povedala že to z liekov nie je že je to psychického rázu, lieky musím užívať inak by som neprežil nakoľko po poškodení mozgu mi hypofíza negeneruje patričné látky a trpím tiež posttrauatickým syndrómom, ktorý ešte pretrváva, musia sa nahrádzať synteticky. Moja doktorka mi síce zachránila život ale tiež to patrične „využila“ vyskúšala na mne všeličo (čo sa liekov týka a rôznych alternatív). Dlho mi nevedeli stanoviť diagnozu, bola amorfná a neručitá. Nakoniec to skončilo na „manio-depresívnej paranoi a amnezii“ Dá sa povedať že 10r.som v stabilizovanom stave užívam lieky ktoré majú skoro nulové vedľajšie účinky. Čo sa sexuálneho života týka je nulová erekcia. Preto aj vzťahy ktoré som mal po roku 1999 sa vždy rozpadli. Neviem čo s tým, sexuológovi sa hambím ísť, povie že som „hlavičkár nech sa liečim na psýche“ zase psychologička mi hovorí že som v tomto zdraví že som v „mužskom prechode“ ako sa hovorí (už viete asi koľko mám rokov, 40. pozn.) Mám z toho guláš. Sám nechcem ostať. Partnerka mi chýba nakoľko som bol so ženou (zomrela mi pri nehode) a ženami, známosťami ktoré prišli po nej, sčastný(aj keď ma stále srdce bolí, za mojou láskou, ktorú som stratil tak náhle :(, musí sa ísť dopredu), neviem byť sám :((. Keby mi to fungovalo ako má tak by mi stúplo sebavedomie trošku a ako sa hovorí Libido by spravilo svoje. Neviem čo mám s tým robiť, rozhodne sa nepôjdem kvoli tomu vešať, tie „stavy a šialené rozhodnutia“ sú už dávno za mnou. Chcel by som to riešiť a preto sa aj sem snažím niečo napísať o tom. Prosím ak môžete skúste mi poradiť ako ďalej… Z pozdravom Zedko :))

  • dobry den ,uz neviem co mam robit ,,moj manzel vela pije ,ma depresie ,lutuje sa ,nepocuva,nechce sa liecit ,vypisuje mi smsky a telefonuje ,kde mi nadava ,krici ,hada sa a potom sa ospravedlnuje,lebo strasne ziarli a pocuva inych ,ktori mu hustia do hlavy hluposti a on im veri,,,chcem uz podat o rozvod ,ale chcem mu aj pomoct ,aby nieco nevyviedol ,lebo sa uz aj vyhrazal ze sa zabije ,,je slaboch a uz neviem ako dalej a co robit ,dakujem

    • Marcelka,

      Tvoj problém má dosť klasických čŕt domáceho násilia. Popisuje sa to ako začarovaný kruh, vždy po „násilí“ nastupuje fáza kydania si na hlavu, odprosuje sa, sľubujú sa hory-doly… akonáhle sa situácia upokojí, začína päť fáza zbierania „čiernych bodov“ – za čo sa „obeť“ dostáva opäť do fázy násilia páchaného na nej.
      Ak chceš niečo na vašom vzťahu doma zmeniť, musíš začať od seba. Ty sa musíš začať inak správať. Z Teba musí ísť taká energia, že druhá strana si to k tebe nedovolí. Jedine touto cestou je možná zmena. Tvoj partner už má vyskúšanú cestu odprosovania a vie, že ak aj nejakú hranicu voči Tebe prekročí, nič sa nebude diať, veď Ty mu aj tak odpustíš.
      Nemám z Teba pocit, že si rozhodnutá pre rozvod, nevyhrážaj sa doma týmto, ak to naozaj nechceš urobiť. Z Tvojich pár riadkov cítim veľa lásky neopätovanej, nenaplnenej a hlavne čakáš, že partner niečo spraví, čo chceš Ty. Takto to nefunguje. Tvoj partner nerozumie tvojim hraniciam, preto sa tak k Tebe správa.
      Nedokážem Ti dať priamo radu, čo máš presne urobiť, lebo si napísala veľmi málo. Vlastne takú radu Ti nedá nikto:-) Budeš musieť riešenie nájsť v sebe, ja ti môžem iba pomôcť pri hľadaní toho najsprávnejšieho riešenia.
      Ak by si chcela riešiť problém konkrétnejšie, kľudne sa ešte ozvi, prípadne napíš na mail viera@allforyou.sk

      So želaním všetkého dobrého v novom roku ostáva s pozdravom

      Viera

    • Zdravím všetky zadané ale osamotené ženy..
      Tiež mám podobný problém, akurát miesto alkoholu v partnerovom prípade figurujú drogy.
      Pravdu povediac, neviem čo je horšie.
      Tiež má depky, vyhráža sa že si ublíži, ak sa k nemu nevrátim. Zhruba druhý týždeň čo som ho opustila, je síce pozornejší aj sa už toľko neháda, neubližuje mi tak ako predtým, ked ma mal doma a mohol si somnou robiť čo sa mu zachcelo, to zahrňalo aj zamykanie, fyzické útoky ale asi najviac mi ubližoval psychicky.
      Teraz sa snaží navidiť vo mne pocit bezpečia, viery v lepší život a podobné omáčky, ktorým už neverím.
      Už sa mi nechce znova „stúpiť do rovnakej rieky“ a potom zase ľutovať .Neviem čo mám robiť.
      Partner je lenivý ísť pracovať, nemôžem sa na neho v tomto smere vôbec spoľahnúť a oprieť sa o neho.
      Viete mi nekto poradiť?

  • Dobry den,
    nie som si isty ci pisem na spravne miesto, bohuzial som nenasiel inu moznost ako pridat komentar/clanok pod danu kategoriu.
    Samota a depresia su slova ktorymi by sa dal opisat moj aktualny dusevny stav. I ked depresia je trochu silne slovo, nazval by som to skor smutok.
    Mam 25 rokov a som v zacarovanom kruhu. Nemam vela priatelov pretoze nikam nechodim, nikam nechodim pretoze nemam s kym. Mam na mysli aktivity ako kino, diskoteky, koncerty, alebo si len tak sadnu, alebo prejst sa po meste. Ked sa nakoniec aj presvedcim, aby som niekam isiel sam, a nesedel dalsi vecer osamote doma, casto mi to prinesie viac smutku ako radosti. Ked vidim tie skupinky ludi ako si vykracuju po meste a zabavaju sa v poctoch, akych som nemal ani na vlastnej narodeninovej oslave, tak mi to lame srdce. Svoj den travim v praci, a doma. Kazde rano si nasadim na tvar masku s usmevom, a tvarim sa ze je vsetko ok. To je moj dar a kliatba zaroven, ze som flegmatik = Je mi to jedno. Na jednej strane mi to pomaha pred zrutenim sa, alebo niecim horsim, na druhej strane s tym nic nerobim. Mam nadvahu a posilovnu zadarmo v ramci zamestnania. Myslite si ze tam chodim ? Nedokazem sa k tomu dokopat… Navstivil som aj jedneho Life-Coacha, kde som akurat len zistil, ze som na tom horsie ako som si myslel. Ze mam problem co i len udrzat ocny kontakt s cudzimi ludmi, nie to este sa im prihovorit. Ale aby som s tym nieco robil ? Jasne ze nie… vravi sa : uvidim, az ked uverim. Lenze problem je tam, ze ja tomu uz pomaly neverim vobec.

    • Ahoj,

      keď som si tak tretíkrát čítala Tvoje riadky, zrazu ma napadlo, že Tvoj pohľad na svet je iba cez Tvoje okuliare. Na narodeninovej oslave píšeš, že si nejakých kamarátov predsa len mal, čiže nie si tak úplne sám, ako sa teraz pozeráš na danú situáciu.
      Chodil si určite do školy, kde máš minimálne 20-30 spolužiakov, z ktorých pri troške snahy by si mohol niekoho „zlomiť“, aby s Tebou niektoré z vyššie popísaných aktivít absolvoval.
      Pre to ale treba niečo urobiť. Ako správny flegmatik sa môžeš aj na to vykašlať. Aj to je riešenie. Správne by bolo, keby Ti vyhovovalo. Pretože píšeš, že sa necítiš OK, bude treba vymyslieť iný postup. To znamená, že na úkor svojho pohodlia, vlastného kľudu a pokoja by som navrhovala začať sa zamýšľať nad tým, ako nájsť niekoho, s kým by si trávil voľné chvíle. To ale znamená, že aj keď budeš neviem ako unavený po práci, tak pôjdeš von. Na vzťahoch treba pracovať, treba ich polievať ako kvetinky. Nejde iba o vzťahy v zamilovaných pároch, ide o všetky interakcie medzi ľuďmi okolo Teba.
      Funguje to na veľmi ľahkom princípe – dva-trikrát Ťa zavolá niekto von, Tebe sa nechce, odmietneš a ja Ti garantujem, že štvrtýkrát Ťa už nezavolajú.
      Výborné na celej veci je, že vidíš, čo by si chcel zmeniť. To je úplne najlepší štart do nového roka:-) Treba už iba vymyslieť, ako to celé zrealizovať. Daj si najprv malé ciele – skús na začiatku klasickú komerciu – dobrý film alebo vsaď na kultúru – výborný cieľ je ísť (napríklad) vždy po výplate do kina. Ak si stanovíš presný dátum, bude sa Ti oveľa ľahšie orientovať, budeš sa môcť na to pripraviť, budeš mať svoj vlastný plán mesiaca.
      Druhý krok by bolo výborné, keby si sa začal zameriavať na seba, čo máš rád, čo ťa baví, čo zaujíma a ak by sa Ti podarilo čokoľvek nájsť, kde by si cítil vnútorný pocit naplnenia a pohody, máš vyhraté.
      Nikde nie je napísané, že musíš nadväzovať vzťahy na ulici s cudzími. Rob len to, čo sa Ti chce. Ale rob niečo! :-) Neseď iba doma, nepozeraj von oknom, rob niečo, pri čom budeš šťastný. A šťastie neznamená, že napriek tomu, že by sa to malo – „mal by si chodiť do posilňovne“, dnes to nerob. Ak budeš mať štastnú dušu, zrazu sa ráno zobudíš a pocítiš potrebu začať riešiť aj tieto veci.
      Veľkú pochvalu dostávaš od nás, že odchádzaš ráno z domu s úsmevom. Je to to najlepšie, čo môžeš zo seba dať. A verím, že je okolo Teba veľa ľudí, ktorým sa Tvoj úsmev páči. Usmievaj sa na ľudí, rozdávaj pohodu a ja verím, že práve takto pritiahneš k sebe to, po čom túžiš.
      Ak to nepôjde, znamená, že sa slabo usmievaš :-)) To bol žart. :-))

      Sám pred sebou si zodpovedz na otázku – čo si ochotný urobiť pre to, aby si sa cítil lepšie. Všetky karty máš v rukách Ty, ta začni rozdávať. A uvidíš, že na hru sa niekto určite nájde:-) My ľudia sme veľmi hraví, len musíme pre to niečo urobiť. Sami.

      Šťastie existuje, len mu treba pomôcť. Želám Ti, aby si našiel v sebe tú hravú, detskú časť svojho ja a začal sa zabávať a hrať. Ak by si mal nejaké ďalšie otázky, kľudne sa ozvi alebo napíš na viera@allforyou.sk
      Viera

  • Všetky rady, ktoré som kedy k tejto téme dostala sa niesli v duchu „aj tak to už nezmeníš, nikto si to už nepamätá“. Lenže problém je v tom, že už to nezmením a stále si to pamätám JA. Nedrogovala som, nepredávala som sa, nerezala som si žily, nikoho som nezabila, neokradla, nerobila som také veci ako robia teenagery v tom britskom seriály o prísnych rodičoch. Aj tak ma prenasleduje tieň minulosti, ktorý ma pohltí vždy keď niekde začujem slovo alebo vidím obraz, ktorý mi to pripomenie. Ako napríklad dnes, keď som prepínala káblovku a na Pluske som postrehla ako sa mladý muž preberá z opitce so slovami, že si nič nepamätá. Ako som do toho spadla neviem identifikovať, neviem prečo sa mi diali tie veci, a pravdu povediac ani neviem čo som si vtedy, keď sa to dialo myslela.
    Začalo to keď som mala asi 15 alebo 16 rokov. S kamoškou sme sa zaplietli medzi starších chalanov. Áno, to bolo úžasné, že sme mali kamarátov a neskôr aj frajerov o niekoľko rokov starších, lenže to že boli starší znamenalo, že sa aj správali ako starší. Alkohol tiekol každý víkend potokom – párty nikdy nekončila. Veľmi rýchlo som si uvedomila, že by sa dal využiť ich záujem o moju osobu, a tak som sa rozišla s mojím „prvým“ prvýkrát. Potom aj druhý a tretí. Doteraz neviem prečo sa ku mne tak ochotne vracal zakaždým keď som lúskla prstom, ale to nebol vtedy môj problém.
    O povesti akú som týmto správaním získala asi ani nemusím rozprávať. To horšie však len prišlo. Keď som sa definitívne rozišla s mojím „prvým“ začala som okamžite randiť s iným. Tento chlapec bol z tých slušných. Bral ma na kúpaliská, chodili sme na kofolu a držali sme sa za ruky :) – nebavilo ma to.
    TIEŇ č.1: Raz sme šli von, a jeho kamarát mal kamarátky na chate, kde mali dozvuky po Stužkovej. Neako sme sa tam priplietli, ani neviem ako. Moja veľmi zlá spomienka spočíva v zálblesku ako vysvetľujem zúčastneným, že som bisexuálka. Horšie bolo to, že sa to neakými cestičkami dostalo medzi mojích spolužiakov. A samozrejme nafúknuté a zveličené. Našťastie sa na to neakým spôsobom, pod nátlakom situácie, po pár dňoch ututlalo. Nie však v mojom vedomí :/ Asi po pol roku sme sa rozišli.
    TIEŇ č.2: Začala som žiť ako tak single, až do jedného večera. Hrali sme u kamoša karty- kto prehral pil. Neviem prečo ale zaumienila som si, že v ten večer zbalím jedného z nich, ktorý ma už niekoľkokrát odmietol. V opitej hlave sa môže zrodiť len blbý nápad- a tak to skončilo hnusným, odporným, špinavým „stykom“, o ktorom som už vo chvíli keď začínal vedela, že ho nechcem….ale stalo sa. Nikomu som o tom nepovedala asi 3 roky, hanbila som sa sama pred sebou a doteraz sa hanbím….
    TIEŇ č.3: Po pár týždňoch ma na veľkonočnú chatu, niekde do tramtárie, plnú chalanov a alkoholu zobrala kamoška s tým, že mi tam predstaví milého chlapca. No plán zlyhal. Chlapec o mňa nejavil záujem. Boli sme tam 3 dni, a ja si pamätám asi 1,5. Medzi tým ako ma 14ročný chlapec presvedčil, že má 17 a ja som si zlomila ruku mám totálne okno. Záver z tejto chatovačky je asi takýto: prišla som tam so záujmom o jedného, ktorý ma po prvom večeri odmietol, skoro celú chatu som strávila v pedofilnom pseudovzťahu, ktorý skončil zlomeninou ruky a nakoniec som odchádzala s pocitom, že chcem ďalšieho. Keď som prišla domov, mala som všeliaké myšlienky. Pobrala som lieky, sedela som vo vani s nožíkom v ruke……………
    TIEŇ č.4: Vystrábila som sa z toho. Dokonca sme sa s posledne menovaným aj dali do kopy a celkom nám to klapalo. Až kým mi neprišla sms, že je koniec….nechápala som. V ten večer som išla odniesť jeho veci ku kamoške aby ma nestrašili doma. Išiel so mnou kamarát. No a jeho utešovanie skončilo tak ako v zlom romantickom filme-lenže bez happy endu. Zas a znova som už pre tým ako sme začali vedela, že to nechcem ale nedokázala som to zastaviť. Chvalabohu to skončilo skôr ako to začalo. Nemyslím si, že o tom on niekomu povedal-bol to dobrý kamoš, ale mňa to fakt neskutočne žerie.
    Nežijem v meste, tu každý každého pozná, každý o všetkom vie…. Reči sa šíria a aj to čo mahla byť na začiatku maličkosť v poslednej etape to môže byť kľudne vražda…
    Záver z tohto „príbehu“ si vyvodiť neviem. Boli to neskutočné dva roky, ktorých priebeh si neviem vysvetliť, pretože viem, že taká niesom. Nie som štetka. No to ako som sa správala tomu nenasvedčuje. Neviem prečo ale keď som sama prepadávajú ma myšlienky na toto všetko s neskutočným vnútorným stresom a hanbou sama pred sebou…. Mám strach, že to niekto v budúcnosti na mňa vytiahne a ja nebudem schopná sa brániť- veď ako by som sa aj bránila….

Chcete niečo povedať aj Vy? Napíšte svoj komentár!

You must be logged in to post a comment.