Diagnoza Skleroza multiplex a rozchod

Neviem sa spamatat z dagnozi, no co ma trapi najviac, priatel s ktorym sme planovali svatbu, rodinu, deti….si to rozmyslel….Po 5 rokoch co sme boli spolu( teda pocas studia to bolo hore dole, no konecne sme dostudovali, isli sme spolu byvat, vsetko bolo idealne, odisli sme na svk, nasli sme si pracu na slovensku, planovali svatbu, no vtedy to prislo. Zobudzanie v noci na zavrate…nasledovala pohotovost, potom nemocnica a diagnoza…priatel sa zdal vyrovnany, vela mi pomahal, no nakoniec ked po 6 mesiacoch prislo potvrdenie diagnozy jeho tuzba po praci v nemecku, strach z buducna, strach, ze co so mnou bude dalej, ako sa choroba bude vyvijat…jeho rozhodnutie ukoncit vztah, vraj aby som sa vratila aj koli kuram do zahranicia kde som zila, koli lepsiemu zivotnemu standartu a nasla niekoho kto uz bude ako tak zabezpeceny, ze vraj by od neho nebolo dobre, aby ma tahal so sebou, aby som nemala zbytocne stresy atd…. Posledny den pred tym ako sa odstahoval, plakal, tvrdil mi, ze sa rozhodol rozumom a nie srdcom….stale na to myslim aky bol smutny…aky bol zroneny….No rozhodol sa tak ako sa rozhodol….(uprednostnil lasku pred karierou). Vzdycky bol velmi cielavedomy, chce to niekde dotiahnut, to som vedela, no to ako mi cele tie roky vravel ako ma ma rad, este aj do poslednej chvile to tvrdil….neviem, skutocne neviem pochopit…. Stale sa nad tym zamyslam, trapim….. neviem ako dalej, ako zabudnut……hladam si pracu, mam vela volneho casu a tak premyslam a premyslam, snazim sa najst si zaujmy, ale nic ma nebavi……..premaham sa, no niekedy som depresivna, placem….bojim sa aby mi to nepohorsilo…

1 Komentár

  • Pekný deň prajem – napriek všetkému :o)

    koľko je ľudí, toľko je i príbehov o romantických začiatkoch a krutých koncoch partnerských vzťahov. A tie začiatky nie sú vždy romantické a konce smutné – i keď z tohto vášho príbehu to možno v istých momentoch cítiť. Neviem, či sa na takúto bolesť dá niekedy úplne zabudnúť, dá sa však s tým naučiť žiť a „ísť ďalej“. Je prirodzené, že nad tým premýšľate, že sa trápite, plačete, istý čas je treba si „odsmútiť“. Ale potom je treba prijať tento status quo – to, čo sa mi stalo, to, ako to teraz je.

    Nájsť si prácu a zmysluplne tráviť voľný čas, je dobrou cestou, bolo by ale fajn, keby ste mali pri sebe blízko aj ľudí, s ktorými by ste o svojom prežívaní a pocitoch mohli hovoriť. Nie sa sťažovať, hnevať, ale mať pri sebe niekoho, kto vám to pomôže zastaviť a presmerovať vašu pozornosť na čosi iné. Život má veľa farieb a ponúka mnoho možností. Len často sme tak zahltení „tým svojim“, že ich nevidíme. Smutné udalosti – ako tie, čo vás postretli – môžu byť príležitosťou, ako ich vidieť, uchopiť. Doučiť susedovie dieťa matematiku, navštíviť sesternicu, ktorú som roky nevidela, vytiahnuť mamu na operu, alebo pomôcť s venčením v Slobode zvierat. Chvíle, v ktorých cítim, že som užitočná, nápomocná, že majú zmysel, často sú spojené aj s ocenením, vďakou. A tie sú pri zvládaní takejto straty veľmi dôležité.

    Možno sa vám nebude vždy chcieť , ale usmievajte sa. Budete tak vyžarovať pokoj a akúsi vnútornú harmóniu, ktorá je často „nákazlivá“. Ľuďom s vami bude dobre a možno medzi nimi bude i ten, ktorý vám v budúcnosti bude vedieť podať pomocnú ruku. Napriek všetkému…

    Budem rada, ak dáte vedieť, ako sa vám darí, všetko dobré prajem

    Katarína

Chcete niečo povedať aj Vy? Napíšte svoj komentár!

You must be logged in to post a comment.