Ako pomôcť dcére

Dobry den,

moja dcera ma velky problem a ja neviem ako jej mam pomoct. Ma 18 rokov. Zijeme 5 rokov same po rozvode. Na blizku nemame ziadnu rodinu, pretoze som sa odstahovala za pracou. Velmi trpi samotou. Uz na zakladnej skole nemala kamaratky, resp. mala, ale akosi nebola s nimi spokojna. Stale som jej hovorila, ze ked pride na strednu, zmeni sa to a najde priatelov podla svojich zaujmov. Ona je totiz „ina“ rada cita, pozera filmy, foti, nefajci, nepije, nechodi po diskotekach, po chatach, aj ked som jej to nikdy nezakazala, proste povedala, ze ju to nebavi, lebo kazdy tam riesi len alkohol, cigarety a chlapcov… a to ona nemusi… Nikdy nemala chlapca a ani dovernu kamaratku. Sem tam ide do kina, ale vacsinou s nou nema kto ist, tak ide sama. Podla jej slov ju nikdy nikde nikto nevola, aj ked sa o nejakej akcii bavia priamo pri nej, ked povie, ze pojde s nimi, tak zrazu uz neidu alebo ine… Povedala mi, ze sama kolkokrat sa prosila, aby mohla ist, robila veci, len aby „zapadla“, ponizovala sa, snazila prisposobit, ale marne… Ani na strednej sa nenasiel nik, kto by sa chcel s nou kamaratit… A nakolko je aj jedinacik, tak sa citi neuveritelne sama, ale je to naozaj velmi zle. Nikde nechodi, cele prazdniny sedi doma pri pocitaci v depke. Ked uz aj vyjde vonku, citi sa velmi neisto, nevie ako ma reagovat, nevie, co ma hovorit, co ma robit, najbezpecnejsie sa citi doma a aj tam sa stale taha spat… Ked niekde pojde, tak len so mnou a drzi sa ma ako kliest a pretrpi to, kym prideme domov. ked sme len dve, tak to nie je az take zle, aj sa smeje, ale ked prideme do spolocnosti inych ludi – katastrofa… Vcera mi povedala hroznu vec. Ze nenavidi samu seba. Viem, nie je modelka, je trosku silnejsia a nizka, ale snazila som sa jej vysvetlit, ze ine veci su dolezitejsie. Nenavidi samu seba, lebo si mysli, ze keby bola stihla a vysoka, tak by mala aj priatelov. Vadi jej vsetko na sebe a s nicim nie je spokojna, je totalne az prehnane sebakriticka, aj to co je pekne poklada za skarede na sebe, nenavidi sa … Ked jej poviem, ze to tak nie je, povie, ze ja som jej mamka a preto je pre mna krasna, ale ona sa citi v skole a medzi ludmi frustrovana z toho ako vyzera… Viem dnesny model zeny je anorekticka dlhana a to ona nedostala do vienka, preto je nestastna… Stale sa porovnava, dokonca aj so mnou a s mojimi zivotnymi etapami. Tvrdi, ze ona na nic nema, ze sa nemoze so mnou porovnat, ze je hlupa a nanic, ze ona nic nedokaze, len ja chcem, aby bola ako ja, ale ona to nedokaze… Ale ja nechcem, aby bola ako ja, len ona ma ten pocit… ja som si preskakala svoje a to ma posilnilo a nastartovalo a hlavne posunulo dalej, ale ona si nevie najst svoj ciel, nevie sa nastartovat, nema tolko sily, je pesimista, v nic nedufa a nic neveri, ze sa podari… Potom sa citi skareda, hlupa, tucna, neschopna a hlavne sama bez priatelov. Place, ma z toho depresie, ked jej prihovaram, ze nema to tak vnimat, len sa rozplace a trpia povie, ze jej nerozumiem… caka ju maturita, boji sa neskutocne,neveri si vobec, stale hovori, ze to nezvladne. Skolu mimo nasho mesta ani nechce videt, lebo by musela ist niekde „byvat na internat“ k cudzim ludom… V kuse je len v izbe a na pocitaci, to jedine ju bavi, filmy, clanky a virtualny priatelia…pri nich nema pocit asi, ze ju niekto vidi… Ja si myslim, ze je mudra dost a ani skareda nie je, silnejsia, to ano, ale to som aj ja, ale najviac sa bojim o jej dusevne zdravie, lebo ked mi povie, ze naco tu ma zit, ked je neschopna a na nic, ani priatelov nema, ani si ju nikdy nikto nevsimne… bojim sa… Navrhla som jej psychlogicku, ale rozplakala sa a povedala, ze robim z nej sialenu a chcem ju poslat na psychiatriu? Ale vysvetlovala som jej, ze to je celkom ine, ale ani to nevnimala…  Ja mam strach o nu a ona ma problem vnutorny, ako ju naucit zit v tomto svete, kde je dolezitejsi vyzor ako srdce, tak ako jej mam pomoct???

2 Komentáre

  • Keď sa niekedy cítim zle, keď mám nejaká problémy tak zájdem na túto stránku aby som vedela porovnať či moje problémy sú väčšie ako problémy iných ľudí. A raz keď som sa cítila osamelá, frustrovaná zo života našla som Váš príspevok a našla som sa v ňom. Ako keby ste písali o mne a o mojich podobných problémov. Ja sa tiež v poslednej dobe cítim osamelá a nešťastná zo svojho života a možno nielen teraz možno to bolo vždy tak, len som si to neuvedomovala alebo nechcela uvedomiť, že to tak je…..že za 23 rokov som si nenašla dôvernú kamarátku, kamaráta, aj keď frajerov som mala, ale vždy to bolo len sklamanie a upadala som ešte viac až do stavu, že ma nič nebaví a že má napadajú čierne myšlienky (ako si ublížiť a skončiť to tu). Aj keď mám početnú rodinu, mám dve sestry, ja som stredná, mám aj oboch rodičov, ale aj tak nemám sa s kým porozprávať, mám pocit, že mi nerozumejú. Najhoršie je na tom, že ja to pred rodinou skrývam, že sa trápim. Pretvarujem sa, snažím s s nimi komunikovať, smiať sa pritom myšlienkami som úplne niekam inam. Niekedy sa mi to nedarí tváriť normálne a vtedy si to všimne mama a začne sa ma vypytovať: čo mi je, prečo nič nehovorím a vtedy na ňu vybľafnem že mi nič nie je a že nerozprávam preto nič, že nemám čo. Nedokážem jej povedať čo má trápi, vtedy sa snažím potlačiť plač a až keď som sama tak sa rozplačem. Nechcem aby sa trápila. A so sestrami? So staršou sestrou, ktorá je o mňa o 2 roky staršia, s ňou kecnem o niečom, o vážnych veciach, ale oná je iná, s ňou sa neviem tak zabaviť, zájsť na zábavu, do baru to s ňou nehrozi. Skôr s mladšou sestrou, ktorá je o mňa o 2 roky mladšia. S ňou som chodila von, trávili sme spolu čas, lebo tiež nemala s kým ísť von, ale len do času, kým si za mňa nenašla náhradu, kamaráta. Teraz s ním trávi väčšinu času. Aj keď ma občas, fakt len raz do týždňa zavolá nech idem s nimi, pripadá mi to, že ma volá len z ľútosti, pritom sa baví len s ním a komunikácia medzi mnou a ňou odkedy ho pozná viazne, nemáme sa o čom baviť. Ja sa cítim v ich prítomnosti zle a ona tiež, nie som pri nej sama sebou, lebo ona na seba stále potrebuje pútať pozornosť a byť stredobodom pozornosti. Lebo o všetkom sa baví s ním. Trápim sa. Aj keď som mala v živote aj iné problémy, nikdy o nich nehovorím, snažím sa to sama v sebe vyriešiť, ale niekedy fakt už nevládzem. V spoločnosti neviem tak rýchlo nadväzovať kontakty, zoznamovať sa s novými ľuďmi, trvá mi to dlhšie kým začnem niekomu dôverovať a baviť sa s ním. Nehovorím, že som nikdy nemala kamarátky, ale také skutočné nie. Keď skonči jedna etapa života, ako napríklad stredná škola tak sa proste vytratia a ja zostávam sama. Už som bola aj v takom stave, že som držala v ruke nožík a chcela som si ublížiť, ale ten pocit, že by sa moja mama, ale aj môj otec, sestry, lebo ja viem že ma majú radi potom strašne trápili mi to nedovolí. Hovorím si že to ma už nemusí trápiť, že to už neuvidím a nebudem cítiť bolesť z toho že sa trápia, ale aj tak to nedokážem……………………
    Ja viem, že som mala asi komentovať Váš príspevok, ale čo som mala komentovať, keď si sama neviem pomôcť a neviem ako ďalej. Chcela som sa len vyrozprávať a uľaviť svojej duši. Tak prepáčte ak to bol komentár od veci.

  • Prestaňte sa riadiť a považovať za normu správania a cítenia spoločnosťou vytvorenú „etiketu“, čo sa môže a čo nie, ako by som sa mala cíti a ako nie. Začnite vnímať svoje pocity také, aké sú a uvedomte si, že sú v poriadku. Sú vaše! A nemusia sa nijako meniť.

    Pre matku s dcérou – z vašich riadkov mám pocit, že dcéru dusíte láskou. Netlačte ju do vašej predstavy, nepodsúvajte jej, čo by mala alebo nemala robiť alebo cítiť. Z lásky ste jej vystavali klietku, aby ste ju ochránili a ona dnes v nej trpí. Buďte pre ňu vzorom. Choďte von s vašou priateľkou, stretávajte sa s vašimi kamarátkami a pre dcéru to bude jasný príklad, že matka je šťastná a veselá a prirodzene začne kopírovať vaše správanie. Niektorí sa narodíme ako extroverti – cítime sa výborne medzi ľuďmi, keď sme stredobodom spoločnosti, iní zase nájdu svoj duševný pokoj pri knižke alebo počítači, utiahnutí spred zrakov ostatných. Obidve riešenia sú správne.
    Môžete si s dcérou výjsť napríklad na zumbu (alebo čokoľvek) – je to v kolektíve a pri pravidelnom chodení je veľká šanca, že si nájde niekoho, kto má rovnaké záujmy ako ona. Čo sa týka sebahodnotenia – nemyslím si, že svet je postavený na vonkajšom designe dlhonohých krásavíc. Svet je taký, akými očami sa naňho dívate. Keď sa budete dívať srdcom, svet vám svojim srdcom odpovie. Rovnako naladení ľudia na vnútornú krásu sa vždy nájdu, takisto ako tí naladení na vonkajšok. Našťastie je to na ňom tak vyvážené a pestré, že je pre každého pripravené VIP miesto :-) Preto by som neposudzovala vonkajšiu telesnú stránku iných. Je to úplne jedno, na tomto naozaj nezáleží:-) Dôležité je, čo z človeka vyžaruje, aké signály púšťa smerom von, čo sám ponúka ľuďom naokolo… Usmievajte sa na ľudí a oni sa začnú usmievať na vás. Ak máte teraz pocit, že prečo by som sa mala na nich usmievať (?!!) – je to presne emócia, ktorú z vás cítiť.
    Ak vaša dcéra číta rada knižky – objednajte si knižky v Eugenike – niektoré sú také, že pri ich čítaní zistíte, aké úžasné je žiť, aké úžasné je cítiť sa dobre – a vy sa cítiť dobre začnete:-)
    Pre slečnu „alone“ – vaša nedočkavá dušička hodnotí situáciu, keď sa nedeje niečo podľa vašich predstáv ako pokyn na trápenie. Knižka – Pros a dostaneš. Jednoduchý mechanizmus: necítim sa dobre = musím zmeniť to, na čo myslím. Zmením myšlienky = začnem sa automaticky cítiť lepšie. Nedá sa myslieť NEGATÍVNE a očakávať, že sa budem cítiť DOBRE. Našťastie toto funguje aj naopak. Myslím POZITÍVNE — nedá sa necítiť sa pri tom dobre.

    Existuje veľmi veľa alternatívnych metód, ktorými sa môžete skúsiť „prekúsať“ k lepšiemu pocitu, hoci aj pocitu lásky a vnútorného naplnenia. Mama to nemôže urobiť za dcéru, tá to musí chcieť naozaj vo svojej najvnútornejšej podstate sama. Ale ak to mama naozaj chce, pomôcť svojej dcére, musí aj rešpektovať jej rozhodnutia, napriek tomu, že bude vedieť a pozerať sa na to, ako sa jej dieťa popáli. Dieťa sa to ináč nenaučí. Treba ho „odstrihnúť“.

    Hlavne nezabúdajte na to, že ste úžasné, zdravé a krásne ženy! Rozdávajte svoju ženskosť a láskavú energiu, ktorú majú iba ženy. Vy sa budete pri tom dobre cítiť a z vášho okolia pritiahne ostatných, lebo každý chce byť tam, kde sa cíti dobre :-) Začnite vytvárať okolo seba fluidum pokoja, harmónie, pohody, lásky a obidve začnete mať “ dlhé rady pred dverami“ :-))
    Viera

  • No ja to poznam je to hrozne no ja tiez nemam niaku kamosku ani lebo nie som ten tip ktory robi hluposti fajci pije atd… Mna bavi fotenie aj po vyletoch a take veci.. Ja sa tiez pokladam ze som osamote a aj tak trochu depkami.. Ak by sa dalo velmi rada by som sa skontaktovala dcero
    u mam 18 rokov. Fb mam tak ak by sa dalo mi mozte kludne napisat sem akma fb velmi rada by som si snou pisala.. Tel.cislo..

  • prave to je ten problem ze vasa dcera je ina ako su dievcata v jej veku nech chodi von a zacne chatovat potom uz nebude sama a nech si najde chlapca aj ja sa tak isto citim som pekna ale ja sa pokladam za skaredu a trpima to aj ja mam taki isti zivot ako vasa dcera ja mam 13 rokov a uz ma zivot nebavi

  • Ja som ako ta vasa dcera. Stopercentne jej rozumiem, este aj vztah s matkou mam rovnaky ako vy s nou…Je to hrozne mozem vam povedat. Kolko krat by som si priala zit uz bez matky, lebo ma totalne dusi svojou kontrolou.

Chcete niečo povedať aj Vy? Napíšte svoj komentár!

You must be logged in to post a comment.