Browsing "duševná rovnováha"

strach zo spolocnosti

Ahojte mam taky zvlastny problem..neviem co uz robit nakolko mi je luto manzela…mame 4 rocny vztah, z toho rok sme manzelia…vzdy ked mame ist niekde na party tam kee ludi nepoznam a kde je vela alkoholu (manzel si potom vela vypije) ma prepadne strach..a zacnem sa akoze citit zle a potom nejdeme nikam…ssamozrejme ze manzel si moje spravanie vsimol…no vzdy to uhram nejako…myslim ze mam strach z toho ze medzi novymi ludmi by sa mi nevenoval alebo ja uz neviem co mi je :-( vadi mi to na sebe… A vadi mi to najma aj kvoli nemu…je mi ho luto… :-( chcem len pripomenut ze raz sme takto sli a vobec sa mi nevenoval. Sam sa tsm opil a to bolo vsetko

Vztah so schizofrenikom

Dobrý den, mám dost velký problém, s ktorým si neviem už dlhší čas rady. Môžete mi prosím poradit čo robit, mala som vztah s schizofrenikom cca vyše roka, dva roky sa už len kamarátime, nakolko choroba sposobila a priniesla do vztahu čo priniesla, stale som sa pokušala vztah dostat na inu uroven, ale to sa proste nedalo.

Najviac čo ma dostalo, že ma začal tajit pred kamarátmi, rodinou, býv. priatelkou (ta ani nevie – že on mal priatelky) a ked som to chcela zmenit, tak odzačiatku mi dával rozchody. Tie rozchody boli aj 2,3 x do mesiaca aj viac a potom sme aj vyše mesiaca a viac neboli vôbec v kontakte. Rozchody mi dával aj pre nič, za nič, jednoducho niekedy sme sa len stretli, aby mi povedal, že už nechce so mnou chodit, a popritom za tie dva roky sme spolu už ani nechodili, alebo sme si to ani nepovedali, a on povevadal, že sa chce rozíst. Citíla som sa aj využívaná z vnútra , nakolko kvôli tej chorobe sa moc izoloval, menil si čísla, nechcel sa kontaktovat atd.

Teraz posledne je to tak, že nemam na neho žiadny kontakt, opat zmenil už vyše trištvrte roka 2x číslo, nechce mi dat ani mail, neviem na neho zabudnut, predovšetkým mu odpustit, stale na neho myslím, písala som mu aj listy, fotky,…ale nereaguje. Posledne mi povedal, že sa vracia k bývalej priatelke, že sa bude s nou kamaratit. A to mi trha srdce najviac. Myslím, že to je len výhovorka, aby sa ma úplne zbavil. Necchce ma ani ako kamarátku, nakolko teraz ta bývala priatelka….

Aj ked je psychicky chorý, ja ho mám stale rada, rozumela som si sním, smiali sme sa, modlili, tancovali, chodili do prírody, proste normalny vztah….chcem ho naspat aspon ako kamaráta ! Ja som si s ním rozumela najma v duchovnej oblasti a ako človeka – skutočného človeka – aj ked mi moc ublížil, priznávam, že určite aj ja, ktorý ma srdce, sa neviem zriect a zabudnut. Je to tazke. :(((

Co robit ? Ma to nejaký zmysel…byt s ním aspon kamoška,alebo to radsej nechat tak, ked je psych. chorý ?

strata partnera

Pred rokom mi po štyroch rokoch choroby zomrel manžel po 30 ročnom manželstve.  Prešla som rôznymi fázami smútku, zúfalstva, hnevu… nevysporiadala som sa s tým dodnes a asi to ešte dlho potrvá.  Dodnes som neprespala jednu noc, hypnotiká pomáhajú na max 4 hodinový, nie veľmi pokojný spánok, vyskúšala som alternatívy prírodnej medicíny… snáď len psychiatra nie. Vie mi niekto poradiť?

Ďakujem

Tajomstvo smrti….

Dobrý večer,

Včera som našla túto stránku, tak som sa rozhodla, že napíšem…

Mám 22 rokov. Už 5 rokov sa liečim u psychiatričky, po nepriaznivom detstve, pokusoch o samovraždu som sa konečne skoro pol roka cítila dobre. Študujem na VŠ, cez prázdniny som si našla prácu. Zvládala som ju- pracovala som ako čašníčka v hoteli. Pri strese a ťažkostiach som nemusela užiť lieky, čomu som sa veľmi potešila. Keďže som sa cítila dobre a nič nenasvedčovalo tomu, že sa mi môže kríza vrátiť, dva mesiace mi chodil pre recept k lekárke priateľ. Všetko bolo v poriadku. Až v auguste sme išli na výlet s rodinou do Prahy. Prahu som poznala ako krásne mesto, no poznala som aj Nusselský most- most samovrahov. Strašne ma to tam lákalo. Každý večer som si čítala články o tomto moste. Páčilo sa mi každý večer snívať o tom, ako stojím na moste a niekto ma prehovára, aby som to neurobila.  Teraz zase rozmýšľam o tom, ako by som pohltala 99 kusov liekov, nie preto, aby som chcela zomrieť, ale len preto, že sa mi to páči. Nikdy som taká nebola, nikdy som na také blbosti nemyslela. Trápim sa, lebo je to zlé na čo myslím.  Áno je to zlé, ale prečo by som o tom aspoň nemohla snívať, keď ma to tak „priťahuje“. Zdôverila som sa s tým priateľovi aj psychiatričke. Lekárka v tom nevidí nič zlé, pokiaľ to nemám v pláne urobiť… Možno si budete myslieť, že som nejaká šialená, aj ja si to už myslím. Ale neviem ten pud prestať počúvať. Na jednej strane mi je dlhodobo dobre a potom sa to popsuje. Až sa bojím toho, že keď sa chválim ako mi je dobre, vždy sa to nejako pokazí.

V detstve som mala problém s upútaním pozornosti. Nechcela som byť jej stredobodom. Až potom mi to chýbalo, že sa o mňa nikto nezaujíma. Pokusy o samovraždu s týmto nemali nič spoločné,  šlo o niečo iné, prečo som to urobila. Nechcem už o tom rozprávať, prekonala som to.

Prosím poraďte mi niečo, ako to bezpečne prežiť…pretože mám množstvo liekov a bojím sa, aby som pri nejakom skrate nezareagovala zle.

Majka

Ako pomôcť dcére

Dobry den,

moja dcera ma velky problem a ja neviem ako jej mam pomoct. Ma 18 rokov. Zijeme 5 rokov same po rozvode. Na blizku nemame ziadnu rodinu, pretoze som sa odstahovala za pracou. Velmi trpi samotou. Uz na zakladnej skole nemala kamaratky, resp. mala, ale akosi nebola s nimi spokojna. Stale som jej hovorila, ze ked pride na strednu, zmeni sa to a najde priatelov podla svojich zaujmov. Ona je totiz „ina“ rada cita, pozera filmy, foti, nefajci, nepije, nechodi po diskotekach, po chatach, aj ked som jej to nikdy nezakazala, proste povedala, ze ju to nebavi, lebo kazdy tam riesi len alkohol, cigarety a chlapcov… a to ona nemusi… Nikdy nemala chlapca a ani dovernu kamaratku. Sem tam ide do kina, ale vacsinou s nou nema kto ist, tak ide sama. Podla jej slov ju nikdy nikde nikto nevola, aj ked sa o nejakej akcii bavia priamo pri nej, ked povie, ze pojde s nimi, tak zrazu uz neidu alebo ine… Povedala mi, ze sama kolkokrat sa prosila, aby mohla ist, robila veci, len aby „zapadla“, ponizovala sa, snazila prisposobit, ale marne… Ani na strednej sa nenasiel nik, kto by sa chcel s nou kamaratit… A nakolko je aj jedinacik, tak sa citi neuveritelne sama, ale je to naozaj velmi zle. Nikde nechodi, cele prazdniny sedi doma pri pocitaci v depke. Ked uz aj vyjde vonku, citi sa velmi neisto, nevie ako ma reagovat, nevie, co ma hovorit, co ma robit, najbezpecnejsie sa citi doma a aj tam sa stale taha spat… Ked niekde pojde, tak len so mnou a drzi sa ma ako kliest a pretrpi to, kym prideme domov. ked sme len dve, tak to nie je az take zle, aj sa smeje, ale ked prideme do spolocnosti inych ludi – katastrofa… Vcera mi povedala hroznu vec. Ze nenavidi samu seba. Viem, nie je modelka, je trosku silnejsia a nizka, ale snazila som sa jej vysvetlit, ze ine veci su dolezitejsie. Nenavidi samu seba, lebo si mysli, ze keby bola stihla a vysoka, tak by mala aj priatelov. Vadi jej vsetko na sebe a s nicim nie je spokojna, je totalne az prehnane sebakriticka, aj to co je pekne poklada za skarede na sebe, nenavidi sa … Ked jej poviem, ze to tak nie je, povie, ze ja som jej mamka a preto je pre mna krasna, ale ona sa citi v skole a medzi ludmi frustrovana z toho ako vyzera… Viem dnesny model zeny je anorekticka dlhana a to ona nedostala do vienka, preto je nestastna… Stale sa porovnava, dokonca aj so mnou a s mojimi zivotnymi etapami. Tvrdi, ze ona na nic nema, ze sa nemoze so mnou porovnat, ze je hlupa a nanic, ze ona nic nedokaze, len ja chcem, aby bola ako ja, ale ona to nedokaze… Ale ja nechcem, aby bola ako ja, len ona ma ten pocit… ja som si preskakala svoje a to ma posilnilo a nastartovalo a hlavne posunulo dalej, ale ona si nevie najst svoj ciel, nevie sa nastartovat, nema tolko sily, je pesimista, v nic nedufa a nic neveri, ze sa podari… Potom sa citi skareda, hlupa, tucna, neschopna a hlavne sama bez priatelov. Place, ma z toho depresie, ked jej prihovaram, ze nema to tak vnimat, len sa rozplace a trpia povie, ze jej nerozumiem… caka ju maturita, boji sa neskutocne,neveri si vobec, stale hovori, ze to nezvladne. Skolu mimo nasho mesta ani nechce videt, lebo by musela ist niekde „byvat na internat“ k cudzim ludom… V kuse je len v izbe a na pocitaci, to jedine ju bavi, filmy, clanky a virtualny priatelia…pri nich nema pocit asi, ze ju niekto vidi… Ja si myslim, ze je mudra dost a ani skareda nie je, silnejsia, to ano, ale to som aj ja, ale najviac sa bojim o jej dusevne zdravie, lebo ked mi povie, ze naco tu ma zit, ked je neschopna a na nic, ani priatelov nema, ani si ju nikdy nikto nevsimne… bojim sa… Navrhla som jej psychlogicku, ale rozplakala sa a povedala, ze robim z nej sialenu a chcem ju poslat na psychiatriu? Ale vysvetlovala som jej, ze to je celkom ine, ale ani to nevnimala…  Ja mam strach o nu a ona ma problem vnutorny, ako ju naucit zit v tomto svete, kde je dolezitejsi vyzor ako srdce, tak ako jej mam pomoct???

Diagnoza Skleroza multiplex a rozchod

Neviem sa spamatat z dagnozi, no co ma trapi najviac, priatel s ktorym sme planovali svatbu, rodinu, deti….si to rozmyslel….Po 5 rokoch co sme boli spolu( teda pocas studia to bolo hore dole, no konecne sme dostudovali, isli sme spolu byvat, vsetko bolo idealne, odisli sme na svk, nasli sme si pracu na slovensku, planovali svatbu, no vtedy to prislo. Zobudzanie v noci na zavrate…nasledovala pohotovost, potom nemocnica a diagnoza…priatel sa zdal vyrovnany, vela mi pomahal, no nakoniec ked po 6 mesiacoch prislo potvrdenie diagnozy jeho tuzba po praci v nemecku, strach z buducna, strach, ze co so mnou bude dalej, ako sa choroba bude vyvijat…jeho rozhodnutie ukoncit vztah, vraj aby som sa vratila aj koli kuram do zahranicia kde som zila, koli lepsiemu zivotnemu standartu a nasla niekoho kto uz bude ako tak zabezpeceny, ze vraj by od neho nebolo dobre, aby ma tahal so sebou, aby som nemala zbytocne stresy atd…. Posledny den pred tym ako sa odstahoval, plakal, tvrdil mi, ze sa rozhodol rozumom a nie srdcom….stale na to myslim aky bol smutny…aky bol zroneny….No rozhodol sa tak ako sa rozhodol….(uprednostnil lasku pred karierou). Vzdycky bol velmi cielavedomy, chce to niekde dotiahnut, to som vedela, no to ako mi cele tie roky vravel ako ma ma rad, este aj do poslednej chvile to tvrdil….neviem, skutocne neviem pochopit…. Stale sa nad tym zamyslam, trapim….. neviem ako dalej, ako zabudnut……hladam si pracu, mam vela volneho casu a tak premyslam a premyslam, snazim sa najst si zaujmy, ale nic ma nebavi……..premaham sa, no niekedy som depresivna, placem….bojim sa aby mi to nepohorsilo…

dec 16, 2012 - duševná rovnováha    8 komentárov

Irónia života

Dobrý deň. V prvom rade som rada, že konečne sa našla takáto stránka s odbornou pomocou. Aj keď mne by trebalo stálu pomoc, teda pravidelnejšie sa s niekym rozprávať a tak to, pretože nikoho takého nemám. Volám sa Klaudia, mám 17 rokov a som bisexuálka.
Nemala som najšťastnejšie detstvo, vlastne bolo dosť zlé a myslím, že ma určité veci poznačili. Som dosť uzavretá a veľký introvert a flegmatik. Nemám príliš veľa priateľov no tích zopár čo mám stoja za to. Ide vlastne o to, že som šťastná nikdy nebola a ani nežijem len tak zo dňa na deň prežívam aby bolo. Mám depresie, úzkostné stavy, plačem po nociach, som náladová a podráždená, mám sklony k ubližovaniu si a občas premýšľam nad samovraždou. Pred niekoľkými týždňami som spoznala úžasné dievča, ktoré milujem a ona miluje mňa no nemôžme spolu byť lebo býva odo mňa 162 km. V tom trochu problém je no dá sa zvládnuť. Jediné čo ma trápi je, že ona zomiera. Má choré srdce a nábeh na rakovinu, vypadávajú jej vlasy zatiaľ len kúsok, vykašliava krv atď. čo je s týmto spojené. Má necelé dva roky života a má len 15 rokov. Nikdy som ešte nebola zamilovaná a ona mi ukázala lásku, dala mi silu a som konečne trochu šťastná, že ju mám. No na druhej strane ma to neskutočne trápi, bojím sa o ňu a premýšľam o živote. Je pre mňa úplne všetko, stala sa mojím životom a neviem si ani na sekundu predstaviť, že ju stratím. No viem, že raz tento deň príde a ona tu už pre mňa nebude. Neviem čo v ten deň spravím no zrejme nič dobré. Keďže mám také stavy aké som už spomínala plus to, že si pripúšťam, že o ňu prídem má dostáva do stavou kedy neskutočne plačem, myslím na ňu, na to že pôjdem za ňou ak zomrie, až príde ako keby nejaký skrat a vtedy si ubližujem. Včera sme sa nepochopili na nejakých vetách, úplných hlúpostiach cez internet-to bude v tom. Nakoniec mi dala koniec pre takú hlúposť a sama to nechcela, pretože aj tak mi celý čas písala ako ma miluje. Neviem prečo to zrobila a začala sa kvôli tomu rezať ešte mi to aj písala, potom už písala len tak ledva lebo strácala zrejme dosť krvi. Skončilo to tak, že sa upokojila prestala s tým nič sa jej nestalo len bola slabá a je v poriadku. Samozrejme mi napísala, že sme ďalej spolu, že bola naivná keď si myslela, že bezo mňa dokáže byť, pretože nedokáže. Táto udalosť v priebehu dňa ma večer opäť dostala nezvládla som tú bolesť, že si kvôli mne siahla na život, zase som si ublížila. Psychicky ma to dosť vyčerpáva a občas už fakt nevládzem. Neviem či mi v tom to pomôže alebo poradíte ak nie tak to nič. No aspoň som sa mohla kúsok rozpísať a svojom probléme.

 

nov 16, 2012 - duševná rovnováha    3 komentáre

Nervozita, Agresivita

Co robit ked je clovek nervozni to takej miery, ze nedokaze pisat na klavesnici. Ako sa ma s tym vysporiadat?. Ked je este k tomu poskodenu CNS?

Len mi nenapisete niekto text na tristo riadkov, ktory nebude nic dolezite obsahovat. Ja nepotrebujem podporu, ale riesenie. To je paradny rozdiel.
PS: na co to pisem ked sa nikto nebude obtazovat ani napisat odpoved

 

 

Dobrý deň . Som veľmi rada že som našla takúto stránku. Mám 13 rokov. Prežívam hrozne zle obdobie, pretože som stratila všetko na čom mi záležalo. Nemám žiadne kamarátky iba kamarátov. (S nimi trávim väčšinu svojho volného času.)  Vôbec mi nechutí jesť a nič ma nebaví niekedy dokonca ani ísť von. Niektorý ľudia majú problémy s tým že sa bavím len s chalanmi. Rodičia chvalabohu nie. Len tu susedia a niektoré baby o mne hovoria že som “ štetka“. ale to je úplny nezmisel :D ( asi nevedia význam toho slova) . Viete toto ma ani tak netrápi ako to že nemám kamarátky.  Stále mám pocit že mi niečo chýba a že som stále tučná oproti ostatným. Mama hovorí že som akurát ale pre mňa je váha 52 kg príliž vysoká. Vyrastám v neuplnej rodine. Mama sa s otcom rozviedli ked som mala asi 2 mesiace. Otec sa o mňa 6 rokov nezujimal.  Teda brával si ma na víkendy ale ja som tam nechcela spávať . Bolo to pre mňa hrozne tažké a smutné keď som na jeho tapete napr. na počítači našla moje sesternice a nie mňa. Mala som pocit že som vždy niečo menej než ostatný. Bohužial ten pocit mi ostal . A to nie len v rodine ale aj pri ostatných. Jedine keď som vonku s chalanmi mám pocit že niekam patrím a že ma majú naozaj radi.. neviem čo mám robiť. A či s týmto niako súvisi aj depresia.. ďakujem

Stránky:1234567»