Browsing "duševná rovnováha"

Mám pocit,že to nedokážem uniesť.

Dobrý deň.Ďakujem,že som mohla zavítať na túto stránku.Už dlhší čas hľadám niekde nejakú podpornú sieť.Keďže som na ivalidnom d. a momentálne aj na marodke,cítim,že v mojom živote zavládala nuda.Bežné rady mi neponáhajú,pretože ísť na prechádzku alebo niečo urobiť už je pre mňa stereotypom.Pozeranie TV kde sú stále tie isté programy,pričom po pozrení správ mám toho dosť to všetko spracovať.Začala som chodiť aj na jógu. Lenže Ja mám skor problém sa ukázať aj pred Ľuďmi.Mám problém sa prezentovať,porozprávať sa s niekým,teda osloviť niekoho len tak,skor si myslím,že poviem nejakú blbosť alebo tak.Bojím sa ,že si o mne niekto ničo pomyslí,že mám napríklad zle učesané vlasy alebo tak.Ja viem,že takéto problémy asi mnohým z Vás pripadajú ako banálne,ale mňa to fakt deprimuje.Prosím teda,ak mi vie niekto podať nejakú dobrú radu,alebo aspoň si toto prečíta a odpíše a nepomyslí si nič o mne negatívne,budem vďačná.Ďakujem

Kolko este?

Dobry den

Neviem ci zvladnem takto svoj problem vyriesit, no mozno ho len uvidim inak, mozno hladam pomoc, mozno len smer, neviem, poznate to urcite ze raz pride uplne dno, ked sa vsetko ludovo povedane poserie, no co ked to dno pride vzdy a vzdy horsie, ako bolo predtym? co v takych situaciach? je doba samovrazd, ale vacsina ludi ako aj ja sa maju az prilis radi, a sposobyt tym problemy a starosti niekomu inemu? to nie. no co ale robit, ked pride clovek o zamestnanie, priatelov, rodinu, lasku, zivot ho facka z jednej strany na druhu, vie cim zacat ale nevladze, lebo ked zacne, len vykopava zle zasiatu urodu, alebo skor trpi to co pokaslal uz velmi davno az teraz? niekolko krat som riesil svoje problemy v terapeutickych centrach, s liekmi, alkoholom, drogami, nelegalnostou, ale vzdy to bolo len horsie a teraz vidim, ze to uz nevladzem ze neviem kde zacat, co urobit aby sa zivot znovu obratil k lepsiemu. Ako si najst novu pracu, priatelov, novy zivot ked len tak clovek tapa ulickami doslova? vidi a citi tu realitu, rozmysla nad nou, no nevie ani povedat ako mu je, lebo slovo tazko je slabe, je to zacarovany kruh z ktoreho neviem vystupit? Prist o doveru a oporu ludi ktori mi boli blizki ci o vlastne hodnoty, kde to znova najst? Uvedomenie si problemu je zvladnute uz davno, prijatie ho co je este tazsie, s tym realita pomaha uz teraz, vsade naokolo len same negativa, ktore tomu nepridavaju, zranitelnost osobnosti v narkotikach a inych zavislostiach to je tiez boj s levom no uz tomu vsetkemu chcem povedat, hovorim uz dlho ze dost staci, napriek tomu facka po facke a k tomu, nemozem plakat nad rozliatym mliekom, ktore sa rozlialo ale uz velmi davno, vydrzat to na to neviem ci je sila, vyresetovat cely zivot to sa neda, kazdy povie, zacat odznova ale aj ten pribeh uz poznam. neviem ci to ludia chapu. asi hej, ved kazdy raz strati vsetko no znova stastne plnohodnotne zit, kde najst ten know how?

 

 

Samovrah

Ahoj,

Ako len zacat. Môzem napriklad takto. Teraz sice sedim za pc, ale pred hodinou som mal v plane spachat samovrazdu. Mal som vybrate miesto, cas. Vsetko som si naplanoval starostlivo, pri sebe mal kratky list na rozlucku, nech aspon takto sa rozlucim s blizkymi. Musel som prejst v tme po lese aby som sa dostal na skalu, strasne plakal, lutoval sam seba, nadaval si (zo svojich problemov nikoho neobvinujem), no nedokazal som to urobit z coho som momentalne neskutocne nestastny, aky som len slaboch. Okrem toho, ze som pustil do gati, dôvod kvôli ktoremu som sa vratil domov, bol napad, ze vam nieco napisem, lebo nic ine ma nezaujima, netesi. Budem mat 29 rokov, mam silnu skoliozu chrbtice (vyzeram hrozne), nikdy som nemal priatelku, mam kamaratov, ktorych spocitam na prstoch jednej ruky a su na tom podobne ako ja (nastastie nie psychicky), neukoncil som vysoku skolu, nic v zivote nedokazal, som totalne neschopny a na zaver chorobny klamar i ked teraz sa snazim nic neskreslovat a pisat pravdu. Zial nebol to môj prvy pokus o samovrazdu. Ten bol po tom ako ma vyhodili z vysokej skoly. Mal som 19-20 rokov. Spominam si nato dost dobre. Mala to byt smrt obesenim. Utekam do lesa, v batohu mam alkohol (inak vôbec nepijem, nefajcim, nedrogujem) a lano. Nic, zrejme mam strach nie zo smrti, ale umierania. Uz, uz som visel na lane upevnenom na strome. O par tyzdnov sa rodicia a sestra dozvedeli, ze nechodim do skoly a ja som musel s pravdou von, ze som sa chcel odprevadit na druhy svet. Zacal som chodit ku psychologicke. Lenze predtym nez ma vyhodili zo skoly stihol som si vybavit s kamaratom pracu v USA cez agenturu Work and travel. Podmienkou tam bol ukonceny prvy rocnik, co sme s kamosom nemali, ale podopisovali sme si skusky, absolvovali pohovory na americkej ambasade a ziskali viza. Psychologicka mi moc nepomohla alebo som ja na vine? Bol som pri nej mozno 5-krat. Zaciatkom maja som uz letel do USA a neplanovali sa s kamosom vratit domov do skoly, kedze sme ani nemohli. Pracoval som na stavbe takmer dva roky, viza si stale predlzoval na turisticke a cierne myslienky mi nebehali po hlave. Po navrate domov to bola zase stara pesnicka. Mali sme plany ze zacneme podnikat, ale vzdy zostalo iba pri reciach. Nikde som nepracoval len sa flakal, chodil po lese s katastrofickymi myslienkami (tie trvaju uz 10 rokov!!!). Od tej Ameriky fungujem tak, ze chodim na styri mesiace vonku (Holandsko, Anglicko), mesiac, dva domov a zase spät. Robim tie najpodradnejsie prace ake existuju a taketo prace vykonavaju zväcsa najväcsi idioti, s ktorymi nemam silu, chut, debatovat nieto sa este hadat v praci. Veru, aky chaos v hlave, taky v zivote. Nenavidim tento svet a to na tom nie som najhorsie, ak si spomeniem na krajiny tretieho sveta a ludi co bojuju kazdy den o zivot. Aku maju motivaciu zit? Co ich drzi nad vodou? Preco je ten svet tak nespravodlivy? Neviem co bude so mnou. Kedy si nablizsie stupnem na vrchol skaly s uplnou bezmocnostou a sebalutostou. Hovori sa, ze do tretice vsetko najlepsie. Ked si predstavim, ze mam zasa vycestovat do Holandska a robit „otroka“ v bezvyznamej praci (lebo na lepsiu nemam) s primitivmi, nemam chut zit. Inak mam dobrych rodicov, sestra je stastne vydata, mam krasneho 3 rocneho synovca. Doma som sa so svojimi problemami nepochvalil, myslia si ze uz nemam sklony k samovrazde. Rozmyslam, ze navstivim psychologicku, ale figu borovu mi pomôze a ja jej poviem presne to, co bude chciet pocut. Napriek tomu vas prosim o pomoc. Dakujem

máj 27, 2012 - duševná rovnováha    4 komentáre

Nedoverujem ludom

Moj problem sa zacal uz v mojom detstve ked som bola mala nemala som problem sa rozpravat s ludmi a doverovat im.moje problemy nastali ked som zacala chodit do skolky, zevraj aspon moji rodicia my to tak hovoria.Ako som tam zacala chodit tak som sa uplne zmenila.Pamatam sa este ze ma na zakladnej skole sikanovali ale to pominulo. Kedysi som mala vela kamaratok ale vsetky ma sklamali. Momentalne je velmi tazke pre mna niekomu doverovat a pustit ho k sebe. Jedine komu doverujem je moj priatel.Niekde som citala ze to moze byt niaky psychicky blok ked sa clovek nevie posunut dalej, stale sa o tom snazim all nejde my to zatial. Stale mam taky vnutorny strach, ktoreho sa nedokazem zbavit.Poradne my prosim ak niekto o tom nieco viete, ci sa da s toho dako dostat alebo nie…:/

máj 24, 2012 - duševná rovnováha    8 komentárov

Lahka mentalna dysfunkcia

Dobry den

Mam vela otazok.

  1. Chcel by som sa spytat ci sa lahka mentalna dysfunkcia moze casom zmenit k horsiemu?
  2. Mohlo sa moje telo zmenit s tym, ze je zaostale a konecne dospelo do statia ked som dospely?
  3. Co vsetko clovek s F70 moze ma mat v tele poskodene?

Dakujem za odpoved.

dec 19, 2011 - duševná rovnováha    6 komentárov

Neviem, v čom robím chybu

Ahojte,

neviem ako začať. Som tu nová a veľmi potrebujem radu. Nemám ani taký horibilný problém ako vy, ktorí tu píšete. Asi som hlúpa, problémy niektorých vás sú neuveriteľné a vždy si poviem, že mi vlastne nič podstatné nechýba. Som zdravá, mám fajn rodinu (aj keď v každej rodine sa vyskytne nejaký ten problém), vyštudovanú vysokú školu, na kopec kamarátov a blízkych ľudí sa nemôžem sťažovať.

Mám 25 rokov, som sama a nezamestnaná. Nevidím v ničom zmysel svojho života, nikomu neverím, každý mi je ukradnutý, som skeptická, melancholická a roním slzy ešte aj pri písaní tohto článku. Nie som z tých, kt. by sa neustále na niečo sťažovali, v kruhu rodiny a priateľov som ja tá, ktorá nemá žiadny problém a nič jej nie je, ktorá rieši všetko ostatné okolo druhých, len seba nie. Tak sa mi občas stane, že sa zavrem medzi štyri steny a roním slzy potichu a potajomky. Som vychovaná ako najstaršia zo štyroch detí, ktorá musela vždy robiť to, čo sa patrí, čo sa od nej očakáva, vždy a všade bez reptania. Všetci si nato zvykli a mňa to začína unavovať, pretože keď začnem oponovať, alebo náhodou neurobím niečo, čo je samozrejmé, hlavne mama, sa z toho ide zblázniť. Mladšie sestry môžu vystrkovať rožky, nemusia nič robiť, nemajú takú zodpovednosť ako ja.  Uvedomujem si, že mi niečo chýba, že nechcem žiť takýto život. Pohrávam sa s myšlienkou odísť do zahraničia, je jedno kde, aj keď viem, že útekom nič nevyriešim. Neviem, čo mám robiť.

Okrem iného mám veľký problém nájsť osobu opačného pohlavia, ktorá by so mnou vydržala dlhšie ako 3 mesiace. Zažila som viaceré sklamania pri hľadaní toho druhého, od môjho otca tiež nemám práve najkrajší príklad a preto nemám dôveru u žiadneho chlapa. Istý čas som ku každému cítila odpor. Sama si priznám, že mám veľmi veľký problém a aj strach naviazať vzťah s druhým človekom, ani neviem prečo a keď naviažem, sám to ukončí. Posledne sa to stalo pred 2 mesiacmi a dosť ma to rozhádzalo, aj keď som od začiatku vedela, že to nemá perspektívu. Chytám sa aj poslednej slamky, a keď sa niečo udeje, hľadám chybu v sebe, neznášam sa za to, a čoraz viac ma to deptá. Deptá má každý koniec nádejného vzťahu a pritom ľudia v mojom okolí sú prekvapení, že som neustále nezadaná. Potrebovala by som veľkú zmenu alebo skôr preplesk od života, aby som sa konečne prebrala a niečo so sebou začala robiť.

Ostat ci odist II.

Reagujem na clanok „Ostat ci odist“ pretoze sa sama nachadzam v podobnej situacii ale predsalen je tu dost podstatny rozdiel – nemame deti. Zaujimali by ma nazory ludi ktori sa na to pozeraju triezvo a nestranne.

Po dlhorocnom vztahu ktory presiel aj krizami ale citila som sa stastne, sme sa vzali. Mala som pocit ze ho lubim, viem ze aj on miluje mna. Jedneho dna sa to ale stalo – zalubila som sa do ineho.  Ja viem ze takych pribehov je uz vsade vela, ale nie takyto ako mam ja. Zrazu sa mi otvorili oci, nechapala som ako mohol byt manzel ku mne cele tie roky taky bezcitny. Tvrdi ze ma miluje, ano mam k nemu doveru. Ale pritom sa za tie cele roky nesnazil robit ma stastnou. Velmi dobre vedel co je pre mna vo vztahu dolezite a iba z vlastnej lenivosti to ignoroval, davala som tomu uz  milion sanci, bola som stastna ked on bol stastny, davala som mu lasku a pozornost, najavo to ze si ho vazim a tesila som sa z toho ked on sa tesil. aj ked jeho zaluby som vobec nezdielala, naopak som uplne ina vo vsetkom, nerobilo mi problem zit zivot „jeho“ zivot. Vela veci som si nepripustala, ze mi neprejavuje pozornost, ze nie je ochotny ist so mnu na koncert, do divadla, do kina vacsinou len na to co bavi jeho a nie je ochotny tesit sa zo situacii kedy ja som stastna. Nikdy ma nikam nevzal, vzdy som vsetko zariadovala ja, nedokaze ma prekvapit, vlastne ho to nikdy ani len nenapadlo. Ked nevie co by ma potesilo ako darcek tak radsej nekupi nic, a je mu jedno ci si pod stromcekom nenajdem ani len cokoladu. Sice mi stale hovori ako ma miluje ale ja som k nemu uz chladna. Nevladzem a nechcem ten vztah tahat dalsiu polovicu zivota iba ja. Tvrdil ze sa zmeni, ani po mesiaci sa nezmenil, asi sa to ani nema vyzadovat. Novy muz v mojom zivote ktory sa objavil nie je vobec idealny, ale dava mi pocit ze som zena, ze si zasluzim uctu, stastie, ze mu na mne zalezi. Ano, viem ze si asi kazdy povie ze ma chce iba vyuzit a nemam mu verit, ale ja netvrdim ze je lepsi ako moj manzel, ze ked s nim odidem budem zarucene stastna. Jedno viem ale isto …. pri nom som zacala znovu verit na lasku. Tuzim iba po tom, co som pri sucasnom sice milujucom a vzornom ale sucasne necitlivom manzelovi nepoznala. Na jeho obranu musim povedat ze mi bol vzdy verny, moja opora, moj kamarat. Ale asi to nestaci. Ani deti nemame,  toto je vsak ale dalsi problem sam o sebe…velmi citlivy a takmer bezvychodiskovy. Ja deti mat v zivote chcem a svoje vlastne. Ano som v tomto sebecka svina,  mam 32, premyslam ci je teraz cas odist, ci to zvladne on, nase rodiny, bola som s nim preto tak dlho, lebo som zila v citovej iluzii, bojim sa ci zvladnem sama prijat fakt ze by som sa rozviedla – zivotna prehra, zlyhanie samej seba, co bude s manzelom dalej, ako to zvladne, koli mne sa mu zruti zivot, dokazem sa s tym vyrovnat ze mu to robim? a co bude so mnou dalej, ci najdem este vrucnu lasku alebo zostanem nadalej zit s niekym z lutosti, a preto, lebo sa nema z manzelstva utekat ale riesit to, zvlast nie ked je tam tretia osoba. ale co uz clovek nariesi, ked miluje len jeden a nic nefunguje. dnes bola moja psychologicka prekvapena, ked som sa jej priznala ze s manzelom som nikdy nepocitila orgazmus – ani raz. zila som v tom, ze to nie je podstatne – nikdy by som mu to nepovedala aby koli tomu netrpel, a zrazu sa mi zmenil rebricek hodnot a neviem ako s tym nalozit. uz sa nechcem viac citit frustrovane koli ponizujucemu sa dozadovaniu pozornosti v tomto vztahu tolke roky a mam z toho iba podlomene sebavedomie :(

NEVERA

Dobrý večer,
chcela by som napísať svoj príbeh nevery môjho manžela. Sme manželia už 16 rokov, máme jedno dieťa 9 ročného syna. Po pôrode som upadla do stredne ťažkej depresie, z ktorej som sa dostavala niekoľko rokov, no súčasne sa začal u mňa prejavovať vysoký krvný tlak na kotrý som sa liečila u rôznych internistov a kardiológov, ale nikto mi nevedel povedať po rôznych vyšetreniach, čo spôsobilo po pôrode hypertenziu. Až minulý rok, a to po 9 rokoch mi vo VUSCH-u diagnostikovali vrodenú srdcovú vadu, čiže už ma cielene liečia a upravujú mi lekári tlak tak, aby srdiečko nebolo “zaťažené”, no jednu vec som veľmi ťažko prijala a s ktorou dodnes zápasím, je že operácia srdiečka je len otázkou času. Keďže toľké roky som nebola správne liečená a zároveň môj tlak bol stále vysoký, stále som bola slabá, unavená, opuchnutá, zle mi bolo z vysokého tlaku, nevládala som veľa okolo domácnosti a plus ešte moja práca a veľakrát som aj omdlievala. No v tom čase som nemávala chuť na sex vo večerných hodinách, manželovi som vravela že beriem lieky aj na depresiu a že tlak mám stále vysoký. Cez deň skôr by som mala chuť, no ja som bola v práci ale aj mj manžel, ktorý začal podnikať. Naše cesty sa cez deň nikdy nestreli. Všímala som si jeho ľahostajnosť ku mne, nechcel komunikovať s mnou, nechcel počuť o žiadnych mojich problémoch, sadol si pred telku alebo počítať, skrátka utekal predo mnou. Nevšímal si ma ani ráno keď sme autom odchádzali do práce, bolo mu jedno ako vyzerám, č ma bolí a trápi a večer si ľahol do postele a otočil sa nabok odo mňa zaspal. Niekedy som sa snažila mať sex aby som ho pritiahla k sebe a všímal si ma, no veľakrát ma odsotil ale iba málo kedy raz, dvakrát do mesiaca sme mali sex, no žiaľ nikdy netúžil po predohre, resp. milovaní, doykoch, ovoniavaní, hladkaní, len “chcel” iba pohlavný styk. Nikdy mi nepovedal, že ma ešte ľúbi. Až tento rok v júni som v jeho práci na monitore videla komunikáciu s jednou slečnou 36 ročnou, s ktorou si písal chúlostivé sexuálne veci. Priznal sa k nej, že má s ňou len sex, a to 1,5 roka. Bola som prekvapená, ako mi to mohol urobiť a nepomáhal mi pri mojích zdravotných problémoch, ja som sa sama pretĺkala a on si našiel inú, vymenil ma za slečnu, ktorá vedela, že je ženatý, podša jeho tvrdenia, lebo aj ona potrebovala sex, keďže priateľa má v Anglicku. No najviac ma šokovalo, že kedy to stíhal s ňou, keďže času veľa nemal, povedal mi že chodila za ním do kancelárie, sex mali na zemi na koberci. Teraz neviem ako ďalej mám fungovať, lebo stále mi tvrdí, že ma nemiluje, no na druhej strane mi hovorí, že ku mne nemôže byť úprimný, lebo ja som veľmi citlivá, takže všetko čo mi povie, je klamstvo. Ako ďalej mám žiť, je mi ťažko, no mám choré srdiečko. A bodka na záver, ešte doteraz sa mi neospravedlnil ani neoľutoval svoj čin a ani nepovedal, že to bolo správne z jeho strany. Vravel, že na to musí prísť čas a on sa necíti psychický dobre (lieči sa na úzkosť a depresiu už 3 rok), čo mám robiť ako reagovať. S tou slečnou prestal sa stretávať v kancelárii, uťal to po prepuknutí nevery. Ja som sa pýtala, či medzi nimi nebol citový vzťah, no on mi povedal, že nie, lebo nikoho neľúbi, len svojho syna, bol to sex s ňou pri kávičke. Inak si nikdy nevolali, len keď manžel chcel sex, tak jej napísal a ona prišla. Bolo to aj naopak, keď ona chcela častejšie, no manžel neriešil jej potreby, iba svoje, len keď on chcel, skrátka sex zadarmo, bez peňazí.
Skúšala som ho ignorovať, ale o dva-tri dni mi povedal, že či mi „mucha sadla na nos“, snaží sa neriešiť problém, ako mi viackrát povedal, že to zahodil za hlavu (neveru)a urobil za touto svojou historkou hrubú čiaru. Teraz sa snažím neriešiť to, ako mi povedal, raz sa o tom porozprávame, lebo v tom čase sa necíti dobre, no medzi nami nie je to vydiskutované na takej rovine, že by som ja bola spokojná, ako som spomínala ani toho ospravedlnenia (ľútosti) som sa nedočkala. Manžel sa snaží byť so mnou za dobré, komunikuje na rozdiel od predchádzajúcich rokov. Vravel mi, že mu záleží na mne ale nič necíti ku mne. Neviem, či to jeho nemilovanie a zároveň, že začal byť neverný a jeho ignorácia ku mne po celé roky nespôsobil jeho zlý zdravotný stav. Nedokáže sa radovať zo života, uzatvára sa do seba, je len pre neho práca a televízia. Nemá žiadne záľuby, pri ktorých by sa dokázal uvolniť a nabrať síl.

Poraďte mi ako ďalej mám fungovať, snažím sa manželovi pomôcť, aby rozprával o svojich citoch a dával ich navonok, lebo necíti sa dobre, cíti silnú úzkosť a smútok.

 

Ďakujem za vašu odpoveď.

okt 27, 2011 - duševná rovnováha    2 komentáre

Nevím, jak dál

Dobrý den,

potřebovala bych poradit, jak dál. Už to bude rok, co jsem se rozešla se svým přítelem. S chlapama jsem měla odmala problémy, kvůli mýmu tátovi, který ubližoval mámě. Strašne dlouho mi trvalo než jsem si prostě řekla všichni chlapi nejsou stejní, strašně dlouho jsem chlapy nenáviděla. Snažila jsem se, abych to překonala, ale vždycky jsem narazila na hajzla, který mě zranil. A proto jsem byla vdečná, že mám vedle sebe fajn chlapa. Minulý rok v říjnu jsem měla problémy doma a proto jsem byla ke svému příteli trochu protivná a on se se mnou hned rozešel. Docela mě to vzalo. Řekla jsem mu, že kvůli jedné hádce se lidé nerozcházejí a on mi na to řekl, že mě nikdy nemiloval a že o tom uvažoval už dlouho, že se se mnou rozejde. Dost mě to vzalo. Pak mi psal na Vánoce a tak jsem si myslela, že třeba budeme klidně i kamarádi. Bohužel se pak vyspal s mojí kamarádkou. Strašně mě to vzalo. Půl roku jsem byla v depresích, nedodělala jsem školu. Teď jsem na pracovním úřadu, nemůžu sehnat práci. Nikde mě nechtějí, přestože mám aspoň kvalitní střední a solidní pracovní zkušenosti. Docházejí mi peníze. Nikam kvůli tomu nemůžu chodit. Tak jsem si našla aspoň zábavu přes internet, hraju takovou virtuální hru a tam jsem se seznámila s jedním borcem. Jsem si psali a zase dělám něco špatně. Psali jsme si a on že potřebuje na 30 minut odejít a že se pak vrátí jestli na něj počkám. Druhý den napsal, že to nestihl ani se neomluvil a jak jsem na tom docela blbě teďka tak i taková malá drobnost mě dokáže strašně rozhodit. Tak jsem po dlouhé době šla se svojí kámoškou ven. Zjistila jsem že je ve čtvrém měsíci těhotenství, samozřejmě jí to moc přeju, ale je mi to líto, já jsem nikdy v úplné rodině nežila jen s mamkou a tak strašně toužím po rodině. A ptala jsem se na další kamarádku a taje prý v sedmém měsíci. Je mi to strašně líto prostě se nic nedaří a nemám se od čeho odpíchnout. Máma má malý plat a já nikoho jiného nemám. Už jsem i uvažovala že se zabiju, je to takové odnikud nikam žádný světlý bod, žádné východisko nevidím. Já se fakt snažím, ale už to prostě nezvládám. Nemůžu, nevím, jak dál… Jana

musí mi skamenieť srdce?

milí priatelia, potrebujem zo seba dostať obrovskú bolesť, sklamanie, ktoré mi spôsobil môj partner oznámením  “ nemilujem ťa !“ a rozchodom po 21- ročnom vzťahu. Po tejto vete sa mi zrútil celý život. Stalo sa to pred tromi týždňami. Od tejto doby sa neviem spamätať a neviem si predstaviť budúcnosť. Prenasledujú ma  myšlienky na smrť. Tento úder došiel v čase, kedy riešim problém so zamestnaním o ktoré som prišla   vzhľadom na svoj vek, budem mať problém nájsť si vhodné zamestnanie a splácam úver za dom.  Náš vzťah začal na pracovisku v čase, kedy som ja mala 35 a môj partner 31 rokov. Obaja sme žili v problematických manželstvách a týchto manželstvách žijeme dodnes. Tento vzťah nechcem nazvať mileneckým, pretože sme celý ten čas fungovali lepšie ako v manželstve . Ja som bola Paľova žena a on mojím mužom. Podstatné je asi to, že celé naše okolie nás chápalo a brala ako nerozlučnú dvojicu, o ktorej boli presvedčení, že sme manželia alebo aspoň spoju žijeme. Boli sme spolu denne na pracovisku a aj v súkromí, chodili sme spolu na dovolenky. Našim problémom bolo, že Paľo sa nechcel rozviesť, jemu manželstvo neprekážalo, pretože jeho manželka nikdy ako žena nefungovala a on to po nej ani nežiadal. Nenamietal, že nevarila, neupratovala, nevedela narábať s peniazmi, o sex s ňou záujem nemal a jej to vyhovovalo, jednoducho ju nechal žiť v jej svete  a staral sa, aby boli zaplatené všetky účty.Ona tiež nič neriešila. Môj mu že taký podobný. O všetko sa starám sama. Ja som bola jej pravý opak, starostlivá, náruživá, samostatná, akčná, osobnosť s rešpektom. Boli sme si navzájom oporou, vedeli sme o sebe všetko, boli sme vynikajúci pracovný tím, sexuálne sme si vyhovovali a potrebovali sa. Dá sa povedať, že neboli medzi nami žiadne vážnejšie problémy až na ten jeden a to spoločná budúcnosť. Čím som bola staršia, tým viac som vedela, že tomuto problému neunikneme. Nedá sa opísať 21 rokov spoločného fungovania. Toto pre mňa nádherné partnerstvo sa pokazilo, keď odišiel pracovať mimo bydliska. Teraz sa venuje terapeutickej činnosti v jednom resocializačnom zariadení 150 km od bydliska. V tomto zariadení žije spolu s abstinujúcimi  alkoholikmi a nakromanmi. Záujem o túto prácu,jeho nadšenie a očakávania a spätná väzba spôsobili, že stratil záujem o všetko, čo bolo pre neho dôležité doposiaľ. Ešte pred pár mesiacmi, aj po toľkých rokoch, vždy opakoval, že je pre neho utrpením každý deň ktorý nie je so mnou, že som pre neho jedinou ženou, že si nevie predstaviť, že by som ho opustila. Keď tam išiel, reálne sme plánovali, že za ním prídem a budeme spolu žiť. Musím povedať, že nie je mužom, ktorý tára do vetra. Naša láska a partnerstvo bolo známe široko – ďaleko a každý ho rešpektoval. Jednoducho nechápem, čo sa stalo, len som pociťovala, že sa veľmi mení. Ako keby začal robiť aj terapiu na sebe, ako keby sa začal aj on liečiť zo závislosti odo mňa. Menej začal telefonovať, ja som sa dožadovala neustále jeho, pretože mi bolo veľmi smutno, aj ja som sa presťahovala do nového bytu do iného mesta, bola som sama, tak som očakávala, že mi bude volať. Jeho obmedzený záujem mi vysvetlil, že činnosť ho tak pohltí, že zabudne na všetko, že sa nemôže pri práci s klientmi zaťažovať, pretože táto práca ho celá pohltí. Snažila som sa to pochopiť, aj ja som sa niekedy venovala sociálnej kuratéle a stále som tvrdila, že musí oddeliť prácu od súkromia. Keď mi po troch dňoch zavolal, tak som mu povedala, že keby ma skutočne ľúbil, tak by mi volal každý deň, nato mi povedal, máš pravdu, neľúbim ťa a pokračoval, že keď sa vráti mi všetko vysvetlí osobne. Položila som telefón a nastala tma.  V ten deň som mu znova s plačom zavolala, že to nemôže byť pravda, pretože štyri dni dozadu mi povedal, ako si uvedomuje, že patríme k sebe, ako sa nemôže odo mňa odpútať, sľúbil, že prehodnotí svoj chorobný záujem o prácu, že musí nájsť hranicu medzi prácou a súkromím a že nájde byt a nebude bývať v zariadení, že nájde riešenie, len aby som mu dala ešte čas. Povedala som, že život pre mňa bez neho nemá cenu.   Plakala som celú noc a nasledujúci deň. Zavolal on, prosil ma, aby som prestala plakať, že to bol len jeho chabí pokus odrezať sa odo mňa, že po jeho návrate sa porozprávame, aby som sa nebála. Plná nádeje som čakala na rozhovor. Ten bol veľmi vecný, trval na tom, že je koniec, nevedel mi vysvetliť prečo.Jediné čo povedal, že až tam zistil, že ho náš vzťah ubíja, že je zmätený, nevie čo chce, ale určite je koniec.  Nemohla som tomu uveriť, nedávalo mi to žiadnu logiku. Poznám som ho toľko rokov, neviem sa zmieriť s tým, že vôbec ma opustil a že ma opustil v čase, kedy pre mňa znamenal absolútnu istotu v mojom srabe so zamestnaním.  Stalo sa, že mi neodpovedal na môj telefonát. Následne keď mi volal, ja som neprijala jeho hovori ( od zúfalstva som zaspala), tak nasadol do auta a prišiel za mnou domov.  Vyobímal ma, vyboskával a povedal, že mal o mňa strach, či som si niečo neurobila. Poznám ho dlho a preto mi nešlo do hlavy, že tak radikálne sa rozhodol, stále som bola presvedčená,že  je v tom iná žena. Začala som mať podozrenie na jeho šéfku – moju priateľku, s ktorou som ho ja pred rokmi zoznámila a ktorá tým že vedela, že má vyštudovanú potrebnú špecializáciu a sám bol alkoholikom, vždy hovorila, že by ho rada zamestnala. Na strane druhej mi rozum hovoril, že sa poznáme  30 rokov, vie o našom vzťahu. Povedala som mu, že je v tom iná žena a tou ženou je „ONA“, že som o tom presvedčená, pretože sa chová tak, ako keď som prišla do jeho života ja. On sa zamiloval do jej odbornosti a profesionality. Prácu, ktorú robí považuje za poslanie. V nej má zázemie, oporu, ona je tiež svojim spôsobom fanatik a vorkoholik. Trávia spolu veľa času a on je výborný spoločník a človek, ktorý má tendenciu riešiť všetky rodinné problémy. Uvedomila som si, že ja so svojimi problémami mu nepasujem, už mu neviem ani pomôcť. Priznal sa.  Bolo pre mňa nesmierne bolestivé počúvať, že je do nej tak zamilovaný,  aby mohol s ňou žiť sa okamžite rozvedie. Je mu jedno, že rozbije ďalšie manželstvo. Jednoducho od nej dostáva pozitívnu energiu,  ja som len negatívna. Na záver tvrdil, že ona o tom ešte nevie, že vzťah s ňou začne až vtedy, keď skončí tento.   Krvácalo mi srdce, myslím, že sa zbláznil, nechcem a neviem tomu uveriť.  Keď poviem ľudom, ktorí nás poznali, že sme sa rozišli, idú do kolapsu, neveria, boli sme takí partneri, taká láska, ktorá mala trvať až do smrti.  On mi ponúka priateľstvo, chce byť v kontakte. Poslal  mail, že nevie čo robí, aby som mu odpustila, že si ma nesmierne váži,   že nezabudne. To je blbosť, veď už zabudol !  Je ešte cesta k sebe? Aby som sa s tým vysporiadala, musí mi skamenieť srdce. Ak mi skamenie srdce, zomriem! Prečo mi to spravil, veď som s ním strávila tretinu svojho života?

 

 

Stránky:«1234567»