Browsing "duševná rovnováha"
máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

Rozvod rodičov

Monika komentoval(a) 2.5.2011 16:13

Dobrý deň, ešte nikdy som nemala takýto problém a ešte nikdy som svoje problémy neriešila so psychologičkou. Mám 14 rokov, chodím do 8.ročníka ZŠ. Mám o rok staršiu kamarátku, ktorej sa rozvádzajú rodičia. Otec si našiel novú priateľku. Mama je nezamestnaná, na invalidnom dôchodku a psychicky tiež nie je OK. Moja kamarátka tento stav v rodine veľmi zle znáša, na začiatku vraj už bola na pohovoru u nejakej psychologičky, neviem s akým výsledkom. Nechce o tom hovoriť. Teraz sa uzavrela do seba a svoje problémy chce riešiť sama, často rozmýšľa nad smrťou, vlastne nad sebevraždou. Aj teraz nedávno keď prechádzala cez cestu a videla auto chcela sa pod neho hodiť. Ale potom si povedala, že ona ešte smrť nechce. Jedinou oporou v jej živote som ja. Mne sa zdôverí aj so svojimi pocitmi. Jej stav sa stále zhoršuje, už počuje aj nejaké hlasy, nejaké syčanie a bojí sa toho. Dokonca mi nedávno povedala, že sa boji sama seba nevie čo ma čakať od seba. Keď som s ňou vonku je úplne v pohode nemyslí na to čo prežíva doma odreaguje sa. Ale ako náhle príde domov je jej do plaču. Tieto hlasy počuje iba keď je doma. Dnes mi dokonca povedala, že tie hlasy počuje od rána ako vstala a k tomu sa pridalo aj nevoľnosť v bruchu, prirovnala to k tomu že sa jej chce zvracať. Je jedináčik a otec ju nechce, babka žije s otcom. Odmieta akúkoľvek pomoc, nechce sa zdôveriť ani triednej učiteľke, nikomu, len mne sa občas vyrozpráva. Chcela by som jej pomôcť, ale bojím sa, že jej tým nejako ublížim. Viete mi prosím Vás pomôcť ako s ňou ďalej. Viete mi dať nejaké kontakty na ľudí, ktorí by jej vedeli pomôcť? Prípadne mi napíšte čo mám s ňou ďalej robiť? Ako ju dostať k odborníkovi. Viem, že najprv musí chcieť ona a ja ju tam nechcem dostať násilím. Ďakujem. S pozdravom Monika

Viera Lukáčová komentoval(a) 2.5.2011 21:25

Dobry den,

z akého ste mesta? Skúsime niečo vymyslieť spolu.

Monika komentoval(a) 4.5.2011 11:14 | matlka@zoznam.sk

zo Zlatých Moraviec

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

Depresie z počasia

tibor komentoval(a) 2.5.2011 15:13 | tibortoth3@gmail.com

dobry den mavam tažke dni teras všetko kvoli počasiu neznašam tepla mam epilep asi viete čo robi mi zle rychla zmena počasia krče atd nevolnosťi nosim magneticke naramky abi som ako tak žil ces den ? poradte čoje dobre na stavi a horobu dakujem a za vipočutie a čakam na odpisanie

Katarína Hatráková komentoval(a) 7.5.2011 23:57

Dobrý deň Tibor, počasie má vplyv na naše fungovanie často oveľa väčší, než sme schopní si priznať. Je témou, ktorú riešime denne. O to ťažšie je, ak nám zmeny počasia privodzujú aj fyzické ťažkosti. Nepodceňujte preto svoje pocity a myslím, že by bolo fajn, hovoriť s Vašim ošetrujúcim lekárom – neurológom o možnosti navštevovať akúsi svojpomocnú skupinu pacientov s podobným problémom, tieto sú často buď v rámci psychiatrického stacionára, prípadne fungujú pri niektorých neziskových organizáciách. Tam by ste stretli ľudí s podobnými ťažkosťami, je tam priestor na zdieľanie sa, dozvedeli by ste sa, ako iní ľudia riešia podobné problémy. Hovorím o tom preto, lebo nepoznám dokonale Váš stav a tak si nedovolím radiť Vám, čo by bolo pre Vás najlepšie, lebo tých možností je veľmi veľa a závisia od mnohých faktorov, ktoré ťažko detailne obsiahneme v rámci mailovej komunikácie. Držím Vám palce a dajte vedieť, ako ste dopadli

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

potrebujem poradit popripade pomoct

roxsana komentoval(a) 2.5.2011 12:18 | roxsana10@azet.sk

dobry den mam 20 rokov nedokoncenu strednu skolu a som mamickou na materskej dovolenke.chcela by som vas poprosit o radu popripade hladat nejake riesenie.moja dcera nebola nehoda aby som to uviedla na spravnu mieru ja som ju chcle a mala som zdravotne problemi a zena ako ja by som si nevedela predstavit zivot bez potomka.mam taky problem moj priatel sa na mna a malu vykaslal zijem len s materskej 200 eur na miesac.moja mama ma dost problemou a fonancne mi nezvlada pomahat je to taske ..byvam u nej este s dvoma bratmi mame 3 izbovy byt ale je to pre 5 ludi male..a preto by som sa chcela opytat ci existuju nejake byty pre socialne slabsich ako som ja .ja by som sa chcela velmi osamostatnit lebo mojej mame to robim taske tym ze moj priatel byvaly sa na nas vykaslal.neviem si najst ani brigadu aby som si financne polepsila…uz som zufala a neviem a koho by som sa mala obratit… a preto ma napadlo ze mozno vy by ste mi vedeli pomoct a dat nejake rady bud roboty alebo nejakeho socialneho bytu.dakujem velmi pekne dufam ze tato sprava vas nenahnevala ale naozaj som zufala a neviem odkial brat radu.dakujem

Katarína Hatráková komentoval(a) 2.5.2011 12:30 | katarina@hatrakova.sk

Dobrý deň Roxsana, ste v náročnej sociálnej situácii a je fajn, že ju chcete riešiť kvôli sebe, aj kvôli dcérke. Sú samozrejme nejaké možnosti sociálnych bytov, prípadne formy chráneného bývania pre matky s deťmi, je tam však vždy treba splniť akési špecifické podmienky, ktoré sa ťažko takto cez mail konkretizujú, bolo by fajn, keby ste sa obrátili na Odbor sociálnych vecí a rodiny, ktorý sídli pri každom Úrade práce soc.vecí a rodiny v každom okresnom meste. Oni by Vám mali buď poradiť, čo sa dá robiť priamo vo Vašej konkrétnej situácii, prípadne si pýtajte kontakty na nadácie a neziskové organizácie pracujúce vo Vašom okolí, či náhodou oni nemajú nejakú možnosť Vám pomôcť. Dajte prosím vedieť, ako ste pochodili. Ďakujem a držím palce K.H.

roxsana komentoval(a) 2.5.2011 13:23

ja sa so uz davno chcela ist opytat ale vobec neviem ci nieco take existuje a ci by som to zvladla mam predsa nisky prijem…nechcela by som ist do nejakeho utulku pre matky s detmi a preto mam obavy… snazim sa hlaat brigadu ale nedari sa mi…stacilo by mi ak by som neco upratovala par krat do tyzdna…ale tak noo ja neviem co mam urobit

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

Samota

Andrea komentoval(a) 2.5.2011 11:48

Ani neviem ako začať,už dlho uvažujem o návšteve psychológa a keďže som dnes zistila,že existuje niečo takéto, skúsim to najprv takto. Už dlho dusím v sebe rôzne veci a cítim potrebu sa vyrozprávať. Na žačiatku to bolo krásne,skvelý priateľ,zamilovanosť a všetko čo k tomu patrí…priateľ bojoval so závislosťou na drogách po strate obidvoch rodičov,dva roky sme sa snažili s tým nejako bojovať a nič nepomáhalo. Trápila som sa ja a on ešte viac ale aj tak som chcela byť s ním,aj napriek tomu že ma okrádal,klamal mi, niekde vo vnútri som cítila, že s ním musím a hlavne chcem ostať. Začalo to v roku 2008,v januári 2010 som zistila,že som tehotná a tak som dúfala,že sa to zmení,že si uvedomí čo nás čaká a spämatá sa, ale nestalo sa. V júni sme sa rozhodli odísť bývať na dedinu k mojim rodičom, ktorý samozrejme nevedeli a ani dodnes nevedia o priateľom probléme. A vtedy som sa začala tešiť, že konečne bude všetko ako má byť. Ešte asi mesiac bol ťažký…proste človek sa zo závislosti tak rýchlo nedostane ale môj priateľ to dokázal. Stal sa z neho skvelý človek,našiel si prácu,začal sa krásny nový život.Tešili sme sa na synčeka. V septembri sa nám narodilo krásne zdravé bábätko a obidvaja sme boli konečne šťastní. Naša radosť ale netrvalo dlho,priateľovi začali chodiť predvolania na políciu, ešte z čias keď fetoval.A začal sa znovu dlhý kolotoč trápení….neverila som,že môže byť ešte niečo horšie ale prišlo to najhoršie. Priateľa odsúdili na 25 mesiacov v druhej nápravnovýchovnej skupine…Momentálne si teda odpykáva trest a ja sa nedokážem myslieť na nič. Drží ma pri živote len môj syn a čakám na deň kedy budeme všetci spolu. Najhoršie na tom je,že mám rodinu ktorá mi nie je vôbec oporou. Nemám sa komu zdôveriť s tým čo ma trápi,nemám priateľov ktorým by som natoľko verila,aby som sa im s týmto všetkým zdôverila. Moja rodina sa proste hambí,všetkým klamú, že je priateľ v zahraničí. Nikoho netrápi,že ja to musím všetko dusiť v sebe.Už nevládzem odpovedať na otázky,kde je a tak len mlčím a upadám do depresií….

Viera Lukáčová komentoval(a) 2.5.2011 21:19

Uplne Vás chápem, situáciu máte veľmi komplikovanú. Co Vám ale môžem poradiť, skúste sa nakontaktovať vo Vašom okolí s protidrogovým centrom, kde sú školené sociálne pracovníčky aj na pomoc rodinným príslušníkom, ktorých sa to niekedy týka viac ako závislých. Volá sa to termínom „spoluzávislý“ – preto neváhajte, určite tam majú skúsenosti s podobným zahmlievaním, kde sa ľudia nachádzajú, keď sú na liečení. Ak by ste mali predsa len obavy, že Vás niekto spozná v tomto centre, skúste v inom okrese, tam už je šanca skutočne minimálna. Určite sa choďte vyrozprávať, Vaše dieťaťko potrebuje mamu plnú sily, ktorá si ho pritúli s láskou a nie matku, ktorú stále niečo trápi, dieťa dokáže cítiť a hlavne tomu nerozumie. Vašou povinnosťou je dať sa „do kopy“, aby z Vás bola pokojná mamina a mala ste spokojné bábatko, pokiaľ sa vam tato nevráti. želám Vám, nech vám tento čas prejde čo najskôr a ste opäť šťastná rodina.

Andrea komentoval(a) 3.5.2011 20:00

problém je skôr v tom, že nikto z rodiny nevie, že bol priateľ drogovo závislý. Momentálne je vo väzení za malú krádež ale keďze bol v podmienke dostal tak vysoký trest. Z drogami už problémy nie sú. Rodičia nevedia za čo je vo väzení. Od začiatku nášho vzťahu ho nenávidia a matka mi každý deň kladie otázku čo na ňom vidím. A pritom je to skvelý človek,obľubený, každého si hneď získa,len moja rodina ho nenávidí.A preto aj nechcú nikomu povedať, že je vo väzení a pritom to nie je taká strašná vec, veď sa tam môže dostať aj hocikto z okolia. Neviem či sa tento ich vzťah k nemu niekedy zmení. Ani ja som nikdy nemala s matkou ideálny vzťah, lebo nikdy nebola schopná sa so mnou otvorene rozprávať, napr. ešte v puberte. Vždy ma to trápilo, no ju nie a keď jej poviem,že sa vôbec o mňa nezaujíma, len mi povie že či mi nedáva jesť. Rodičia by mali byť oporou ale v mojom prípade to tak nie je, možno jedine v tom že môžem u nich bývať ale po psychickej stránke je to na bode mrazu. A hlavne kôli môjmu synovi sa to snažím zvládnuť. Chcem mu byť lepšou mamou ako je tá moja mne.Keby som nemala jeho išlo by to ťažšie ale on sa dokáže tak krásne na mňa usmiať a kôli nemu to zvládnem. Aj keď by to išlo lepšie,keby mám tu oporu aj v rodine.

sasa komentoval(a) 28.6.2011 00:31

ani neviem ako zacat! mam taky problem som slobodna matka mam 21 rokou a som uzatvorena vsetky moje pocity vsetky infosky co dostanem sa dusia vo mne ak ma nekto problem skusim to vyriesit psychologia ma bavi neskutocne druhym dokazem pomoct ale sebe nie… mam pocit ak by som niekomu neico povedala tak ze sa to dozvie cely svet … nemam dvoveru v nikom iba v sebe ale problem neni v tom to co pisem problem je v tom ze moja povaha je zvlasna moja mama mi povedala ze ja mama zaujimavu povahu ze ani za 20 rokov sa ma neda spoznat neviem ako to mam brat… mam velmi malo kamaratou skor by som povedala ze ziadnych … moja naj kamaratka mi dnes napisla ze sa mi ned verit a pritom som nikomu nikdy nic nepovedala neviem ako sa mam citit je toho na mna vela…niekedy sa nezvladam vela veci ma tazi uz aj napriklad toto co mi moja kamaratka napisla…pozname sa asi 12 rokov od malicka sme sa hravali asme v kazdo denom kontakte …ale problem bol vzdy v tom ze ak sa nieco stalo tak sa som bola vzdy ta zla a aj teraz to tak je ze som vzdy len ja ta zlaa… neviem ako sa mam chovat neviem byt k nikomu otvorena dost ma to stve mam tolko veci co by som jej povedala mysli si ze som klepna co vobec neni pravda…. asi by som bola najradsej uplne nemaa… tottiz neznasam ak si o mne niekto mysli nieco zle neznasama ak ma nekto ponizuje a ak si mysli ze som klepna…som naivnaa velmi najivna chcela by som to zmenit… neviem sa vobec vyrospravat a potrebujem to … preto som sa obratila sem tu ma nik nepozna … nemam rada ak mi niekto ublizuje a preto to nerobim ani ja druhym od malicka som utiahnuta jeine co ma tesi je to ze mam dieta ma uz rok takze sa nenudim … ja viem ze sem pisem uplne barzako ale pisem to co ma napadne moja komunykacia nikdy nebola pestra mam totiz poruchu vyslovavt a aj sa za to hanbim v posledomcase sa stale zakoktavam neviete cim to je?
co by som sem este napisla … iba to ci mi viete po,moct zmenit sa ? budem ma velmi vdacnaa dakujem

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    1 Comment

Rozvádzam sa

terezka komentoval(a) 2.5.2011 11:14 | terdakar29@zoznam.sk

po 8 ročnej známosti sme sa zobrali,zatial som vzchovávala našu spoločnú dcéru a 2,ktoré som mala z partnerom pred.zobrali sme sa kvôli peniazom,ja by som sa nikdy nevydala,preto že muž si ženu prestane vážiť,čo sa aj stalo,ked som 2 mesiace na to porodila manželovi syna.jeho komentár neopisujem,len to,že intímne fotky z pôrodu poukazoval celej svojej rodine bez môjho súhlasu.5 členovia rodiny sme sa sťahovali za manželom do cudziny,syn mal 2,5 mesiaca.po mesiaci ma 1.krát udrel pred detmi.nefungovalo to tam.deti stále ťahalo na SK.6 týždňov z prázdnin sme boli na sk.manželovi to vadilo,že sa oňho nestarám a on sa neženil,aby si varil on alebo jeho matka,ktorá mu každý deň volávala.nechodila som často na návštevy k svokrovcom.počúvať ohováranie ľudí z mestečka ma nebavilo.mala som svoju rodinu a to ma tešilo,začala som si tvoriť svoj okruh známich,pretože môj manžel nemal žiadnych kamarátov a niekedy som sa chcela s niekým podeliť ako sa cítim.môjho manžela to nezaujímalo.hádky vznikali kvôli financiám.ked som išla pracovať do zahraničia pre rodinu(manžel mal úraz a bol doma 3 mesiace),ked som sa vrátila,tak ma chcel ísť udať,že sa nestarám o deti.jeho matka psychicky ani fyzicky nezvládla starostlivosť o 4 deti.ja to zvládnuť musím,lebo to mmám zaplatené,bol manželov komentár.tak isto ma chcel ísť udať na políciu,nemal pre mňa pekného slova.ubližoval deťom,najstaršiu vyhadzoval z jeho domu(bol to jeho dom,čo nám dával patrične najavo).do 2 týždňov som sa odsťahovala so všetkými deťmi nazad do rodičovského domu.dokiaľ som sa odsťahovala on každý deň odchádzal k svojim rodičom,aby im porozprával čo som robila.celej rodinnej rade rozprával o našom súkromí.radil sa s nimi o prestavbe jeho domu,o predaji môjho auta a o mojej budúcej práci,všetko v mojej neprítomnosti.o probléme sa nechcel rozprávať ako vždy.povedal mi,že mi 2 nemôžeme spolu žiť a mám sa odsťahovať.syn to nechápe a dcéra to pochopí.nikdy nemal vzťah k deťom,ale ked volá s dcérou ,tak plače.neviem nad čím.ja ho stále milujem,ale on už nechce o ničom počuť.neviem ako sa mám správať.doteraz som sa ponižovala.manžel podal žiadosť o rozvod vo februári a mňa to položilo.neviem to prijať.neviem ako rozmýšľajú muži a či je čo vôbec zachraňovať.písala som mu o deťoch a posielala fotky asi mesiac,do vtedy som bola 1,5 mes.odmlčaná.deti nechce prísť pozrieť,lebo vo februári som ho vyhodila robil srdcervúce lúčenie s dcérou.dcérka bude mať 6 rokov a ťažko to znáša.nebolo možné ju potom utíšiť.odmieta už sním komunikovať cez telefon.na veľkú noc s ním komunikovala po mojom 2 dňovom naliehaní.niekedy ma prepadne depka a len plačem celé dni.

Katarína Hatráková komentoval(a) 11.5.2011 23:21

…vždy je čo zachraňovať, milá Terezka. Máte za sebou ťažké roky a nebude iste jednoduché hľadať nejaké „zdroje“, z ktorých by sa dala čerpať sila na zvládanie toho, čo Vás čaká. Myslím, že veľkou témou budú deti – môžu sa stať tým zdrojom síl, zmyslom života a tými, pre ktoré a za ktoré treba bojovať..
Váš problém má hlboké korene. Nie je to zrejme iba téma samotného rozvodu, ale pravdepodobne v prvom rade komunikácie medzi Vami a Vašim manželom, fungovania vo vzťahu – predstavy, očakávania aké jeden od druhého máme, priestoru, aký si vo vzťahu vytvoríme, rešpektu v partnerstve a tak ďalej a tak podobne. Vie, že takto to znie veľmi všeobecne, ale bolo by fajn, keby ste nad tým porozmýšlali a skúsili tomu dať obsah (čo ste jeden pre druhého robili, kedy ste mali pocit, že Vás manžel rešpektuje ap). Ideálne by samozrejme bolo, keby ste o tom vedeli hovoriť spolu s manželom, neviem, či to bude celkom možné, ale ak aj nie, myslím, že pri takýchto úvahách sa i Vám podarí nájsť odpovede na mnohé otázky…
A čo sa týka samotného rozvodu – hovorili ste s manželom o tom, čo od toho očakáva? Prečo to robí? Aká je jeho predstava o vašom vzťahu po rozvode? O kontakte s deťmi? V situácii, v akej sa nachádzate nebude zrejme Váš manžel príliš ochotný hovoriť o vašom vzťahu, deti sú však témou, ktorú otcovia riešia – aj keď k nim zdanlivo nemajú nijaký vzťah. Neviem, ako veľké sú vaše deti, ale rozchod rodičov skoro vždy znamená akúsi stratu istoty, deti v rôznom veku túto situáciu rôzne vnímajú. Je dôležité, aby tú istotu mali aspoˇm vo vás. Hovorte s nimi o tejto situácii, pýtajte sa ich, ako to cítia, čo potrebujú a rešpektujte to. Myslím,že presviedčať dcérku, aby hovorila s tatinom nie je tá najlepšia cesta. Rodič dieťa miluje inštinktívne, pudovo, ale my, rodičia si lásku detí v istom zmysle musíme „zaslúžiť“. Možno je na neho nahnevaná, možno sa bojí, ale naliehaním, alebo tlakom jej situáciu len zneprehľadníte.
Myslím, že by stálo za to zvážiť i rozhovor s nejakým odborníkom – ideálne s rámci párového poradenstva pokúsiť sa s manželom prísť k nejakej dohode, prípadne s detským psychológom hovoriť o prežívaní a „vedení“ detí cez obdobie rozchodu. Prajem veľa síl Katarína

terezka komentoval(a) 16.5.2011 21:38 | terdakar29@zoznam.sk

Dakujem veľmi pekne za váš názor,dcéru už nenútim na tel.rozhovor s jej otcom.som objednaná psychologičke s dcérkou aj so sebou.s manželom sa nedá komunikovať,on už nič nechce riešiť,ale aj tak dakujem za cenné rady.s pozdravom!terezka

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

Problém v komunikácii

Janka komentoval(a) 2.5.2011 10:43

Ahojte, môj problém možno na prvý pohľad znie zanedbateľne ale trápi ma to. Môj partner má problém hovoriť doma o svojej práci. Teoreticky povedané, ja vlastne ani neviem kde a čo robí. Na akúkoľvek moju otázku o práci je podráždený, nervózny. Stále mi opakuje, že ho nebaví sa doma rozprávať o práci a tým pádom odkedy ráno odíde z domu až kým sa poobede vráti vôbec neviem kde je, čo robí, s kým trávi čas… Skúšala som komunikáciu naviazať hocijako, vždy to skončí hádkou, alebo jeho sústavným mlčaním. Doma ani nedvíha žiadne telefóny, dokonca väčšinou ich má doma úplne vypnuté a zapne ich až po odchode z domu. Neviem čo si mám myslieť, ani čo mám robiť…

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

ako dalej?

Pavel komentoval(a) 2.5.2011 10:07

Dobrý deň.Sám sa čudujem čo teraz robím ale človek keď je uz na pokraji zrútenia urobý čokolvek.Našiel som si priateľku z dvomi deťmi čo mi vôbec nevadilo a išiel som do vzťahu stým že ich má a že to musím rešpektovať,nie že musím ale keby som nechcel tak to neurobím proste som deti bral ako sučasť jej.Na začiatku spoločného spolužitia sme toto preberali a ja som jej hneď na rovinu povedal že tie deti nebudem v živote ľúbiť ale môžem ich rešpektovať a mať rád, chápala to a povedala že ona nechce aby som im nahrádzal otca lebo otca majú aj keď sú rozvedený.Tak sme to skúsili a začali spoločne všetci žit v jednej domacnosti.V živote som nerobil rozdieli v tom zmysle že by som dal jej alebo deťom pocítiť že sú nie moji alebo iný alebo tak….Nerobilo mi absolutne problém zaplatit im stravu do školy aj keď som nemusel lebo ich otec na výživné nejak zabudol,bral som to automaticky všetko alebo zaplatit nájom a inkaso so svojho a tak proste že nikdy som toto nerobil a ani som nepocitoval že by som robil niečo naviac,proste žijeme všetci spolu tak je to normálne a tak to aj berem.A ani netrvalo dlho aby som si ja a deti našli cestu k sebe aj keď to bolo v rovine začínajuceho kamarátstva.proste sme fungovali normalne aspoň ja si to myslím.Skrátim to,posledné dva týždne som začal pocitovat ze ma moja polovička odsúva na druhú kolaj vždy keď sme všetci spolu,trápilo ma to,cítil som sa ako niečo menej alebo neviem ani ako by som to vysvetlil.Nehal som to tak a v kútiku duše som si hovoril že to sa mi zdá že ona ma ľúbi tak isto ako aj ich.pred dvoma dnami som to už nevidržal a povedal som jej o tom čo ma trápi nedalo sa to ukrívať alebo teda nevedel som to pred nou nejak utajit,videla že somnou niečo je.povedal so jej teda o tom a čudovala sa že za niečo také sa trápim lebo to pravda nieje že ako sú oni jej tak isto som aj ja jej.požiadal som ju teda o trosku viac pozornosti nič viac som nechcel len viac pozornosti.po dvoch dnoch teda včera sme sa pohádali.povedal som jej že či som chcel tak veľa ak žiadam len trošku viac pozornosti.situácia vigradovala do stavu kedy som jej povedal že jej deti nenavidím preto lebo mi ju zobrali.Neskutočne ma to mrzelo lebo to tak nieje ale bol to skrat a vtej situacii už som nevedel ako ziskať jej pozornosť.po tejto vete čo som povedal prišla okamžitá odpoveď zbal sa a vypadni.zbalil som sa a odišiel s plačom tak isto jej to jedno nebolo asi ked aj ona plakala a možno to aj ona to tak nemyslela a mrzelo ju to možno nás k takýmto slovam dohnala situacia ked sme po sebe kričali a obaja sme boli nervozny.neviem…nebudem tajit ze teraz skutočne pozeram na jej deti ze mi ju zobrali a ze si vybrala ich v podstate je to normalne su to jej deti oni za nič nemozu a ja to berem ale na ulicu ma vyhodit nemusela.nedokazem sa stym vyrovnat ze aj ked bola ta situacia aka bola ale až takto a bez vahania takto ma vykopnut.strasne mi chyba no ako mam dalej s nou fungovat s pocitom ze vzdy budu na prvom mieste jej deti a ja mozem byt kedy kolvek vyhodený zas a zas? skutočne nič neznamena to že som sa pre nu rozhodol aj ked ja budem mat cely zivot pred ocami ze tie deti su vyplod jej lasky s inym muzom asi nie…..ospravedlnujem sa za pravopis ale uz nevidim ani na monitor co mam oci zaliate.pripadam si ako to najvacsie hov.do a zviera na svete.mozem si za to sam?asi ano.

Priateľ komentoval(a) 11.5.2011 10:35

Ajoj Pavel,skusal som ti odpisat na prispevok,no nedalo sa mi to odoslat,no teraz by to uz malo prejst.Velmi ma zaujala tvoja ,poviem,smutna story,no v podobnej som bol kedysi aj ja.tiez som zacal zit s rozvedenou zenou s dvoma dcerami,vo veku boli 12 a 14 rokov.To co opisujes , do istej miery ja vnimam a citim stale,no nikdy som to nedramatizoval a naucil som sa s tym zit. Co chcem povedat.Kedykolvek som mal pocit ci uz doma pri spolocnom pozerani TV,ci uz niekde u znamych na oslave, ci uz na dovolenke,akokeby sa moja druzka pozerala a zmkynala viac , masli casovo,ku dceram ako ku mne. No bolo to vzdy len vtedy,ked sme boli vsetci spolu ako rodina.akonahle sme boli s druzkou len sami,ked boli decka v tabore alebo my na dovolenke,tak to bolo perfektne,zili sme len pre seba.Mam dojem,ze to takto funguje alebo by mohlo aj u teba ,no len sa musis s tym naucit zit.Bol to ozaj medzi vami skrat a mali by ste si sadnut spolu a skusit vyjasnit veci a hlavne zabudnut.Vies,ten pocit,ze si tam tak trochu cudzi je prirodzeny,lebo nemas do istej miery „pravoô sa chovat ku detom priatelky ako ich biootec,co je normalne.Som presvedceny ,ze ta deti maju rady,len tie moznosti komunikacie a prejavu citov su logicky vzhladom k situacii trochu ine,obmedzene.Takze,zabudnite,vysvetlite a chodte dalej,je osudovy chyba rozbit si vztah,ktory ako pises mal znamky fajn vztahu.Drzim ti palce a vela stastia,priatel rudo

Katarína Hatráková komentoval(a) 11.5.2011 23:48

Dobrý večer páni, vnímam vaše príbehy ako akýsi „test sily odhodlania v každodennosti“. Obaja ste do vzťahu vstupovali s odhodlaním rešpektovať deti partnerky, no len realita ukázala ako to vie byť ťažké. Myslím však, že v istej obmene takúto situáciu zažívajú všetci muži žijúci vo vzťahu, kde sú aj deti a fakt, či sú deti aj biologicky ich alebo nie je sekundárny. Príchod dieťaťa do vzťahu nemusí byť – a často nebýva – stmeľujúcim faktorom pre partnerov. „To dieťa mi ju zobralo“ – počúvam vo svojej praxi často a myslím, že je to len veľmi povrchný pocit. Nemožno predsa porovnávať vzťah k partnerke a vzťah ku dieťaťu. Sú to dva úplne odlišné, navzájom nenahraditeľné vzťahy, ktoré si nekonkurujú. Môžu existovať vedľa seba, nie jeden miesto druhého. Dieťa mi nedá, to čo potrebujem od partnera a naopak…
Myslím, že vaše partnerky od vás v istom zmysle očakávajú pomoc a podporu, aj vo vzťahu k deťom, ale takáto pomoc a podpora sa „žiada“ oveľa ťažšie, ako vo vzťahu, s vlastnými deťmi. A keď sa jej nedostáva, môže prísť obdobie frustrácie, kedy sa zdanlivo viac začne matka obracať na dieťa,lebo v tomto vzťahu má istotu…
Takže milý Pavel, vysvetlite si to nedorozumenie a dajte si pozor na impulzívne riešenia. Možno bude chvíľu trvať, kým sa hladina ustáli, Vaše slová boli asi pre matku príliš silné. Ale verím, že sa vám ešte podarí nájsť si cestu k sebe a vytvoriť sebe i deťom naozajstnú rodinu…

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

Depresia zo života

Tina komentoval(a) 2.5.2011 10:00 | tinulka38@gmail.com

Dobrý deň,
už vyše dva roky sa mi v živote všetko kazí a nič nevychádza podľa mojich predstáv. Medzi moje hlavné problémy patrí: niekoľko vystriedaných zamestnaní a k tomu dva potraty za dva roky. Obe tehotenstvá boli želané. Prvé skončilo v 11.týždni,druhé v 22.týždni. Mám neskutočnú depresiu, lebo momentálne som prišla aj o zamestnanie, takže nemám možnosť utápať svoj žiaľ v pracovnom nasadení, jediné, čo dokážem je byť doma, pozerať TV a prejedať sa..neviem ako ďalej.

Stanka komentoval(a) 2.5.2011 12:17

Prajem pekný deň, nikdy som si nemyslela, že budem mať potrebu takto komunikovať. Až dnes ráno, keď som Vás „spoznala“ vďaka Markíze. Ale to som ešte netušila, že mi k tomu všetkému pribudne správa o úmrtí mojej prvej Lásky, takže som tu a obraciam sa na Vás v nádeji, že mi aspoň toto písomné vyjadrenie pomôže…ako oslobodenie. Mám 42 rokov a celý život som pracovala a dostávala sa akosi nevinne do všetkých možných i nemožných problémov. Okrem šiestich nechcených potratov a viacerých sklamaniach v láske a iných devastácií som nemala veľmi veľkú podporu zo strany rodiny…ale to som sa snažila zvládať a napriek všetkému pomáhať druhým, ktorí boli na tom podobne ako ja. Nechcem zo seba robiť večnú optimistku, pretože to nie som, a práve v tom je môj problém…pomáha mi alkohol a to je len dočasná pomoc, to si uvedomejem hlavne vo chvíli, keď ho nemám..a vtedy začína kríza. Po rozchode s posledným partnerom som poriadne schudla a tak egoisticky získala stratené sebavedomie, ale len navonok.Vnútorné blaho je stále ovládané alkoholom a, keďže sa nerada ukazujem ako zúfalý človek, aj pretvárkou.Najradšej by som so všetkým skoncovala, ale viem, že by som tým mnohých ľudí dosť prekvapila. Takže vlastne neviem, či mám byť ku každému úprimná a poriadne sa vyrevať niekomu na pleci, alebo pokračovať v tejto komédii, ktorá niekedy nakoniec presvedčí aj mňa, že až také zlé to nie je…Vopred Vám ďakujem za pochopenie..iste máte horšie prípady a nemôžem tu napísať všetko…inak by to bolo na Vás priveľa…prajem Vám, aby ste nemali žiadnu prácu…v tom dobrom zmysle slova…Stanka

Laura komentoval(a) 2.5.2011 23:56

Dobrý deň! Som veľmi rada ,že takáto stránka existuje lebo dúfam že mi trocha pomôžete.Trpím depresiami, ale po nepríjemných nežiadúcich účinkov z liekov to nejeko zvládam sama bez lekára,lebo už psychiatrom neverím, ten ma nadopoval liekami , no môj problém to neriešilo! asi neviem bojovať s problémami, v každej práci mám problém s kolegyňami neviem s nimi komunikovať ,cítim , že ma ohovárajú smejú sa zo mňa a vôbec neviem aký im dávam podnet. Učím sa byť asertívna, ale nejde to ja sa ich totiž bojím, moje sebavedomie je už na úplne nízkej úrovni.Niekedy sa znažím komunikovať,slušne sa pýtam bežné frázy (aký bol víkend a pod.)Oni odpovedia krátkou jednoduchou odpoveďou, viac neviem dosiahnut. So všetkými sa náramne bavia vtipkujú ale ja som vzduch, ktorý im nestojí ani za pozdrav. mám 36 rokov a je mi zo seba zle ,nemôžem odísť z práce lebo zatial nič iné nemám ale ani to nič nerieši!každý den chodím z odporom do práce v ktorej som rok. myslíte že mi môže niekto pomôcť?

marika didiova komentoval(a) 3.5.2011 13:14 | marika.didiova@azet.sk

DOBRY DEN ! SOM RADA ZE MOZEM NIEKOMU POVEDAT O SVOJICH PROBLEMOCH MAM TRI DETI KTORE VELMI LUBIM A PRIATELA S KTORYM BY SOM SA NAJRADSEJ ROZISLA MAME SPOLU DVE DETI A JA SOM UZ Z NEHO UNAVENA AJ SOM PODALA ZIADOST O VYZIVNE ALE AJ TAK HO MUSIM TRPIET LEBO BY SOM NEVLADALA PLATIT NAJOMNE MOMENTALNE SI NEVIEM NAJST PRACU STARAM SA OSVOJE DETI O DOMACNOST ALE NEVIEM SI NAJST PRACU A ON SA MY VYSMIEVA ZENEVIEM NIC ROBIT VELMI MA TO NICI A HNEVA SDA SA MY NIEKEDY ZE SOM PREKLIATA MOMENTALNE SA NECITIM DOBRE A NEVIEM AKO DLHO TO ESTE VYDRZIM ! DAKUJEM ZE SI TO NIEKTO PRECITA !
§

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

problem so synom

irena komentoval(a) 2.5.2011 09:22 | irena.polaskova@centrum.sk

neviem čo mam robit.syn mi nechce chodit do školy zle sa uči ma zlych kamaradov ma17rokov urobili sme rozne opatrenia nepomaha to .dali sme viacej volnosti i peniaze ze mu verime zneuzil to.dostal zaracha začalnam sa vyhrazat ze odide odvrava dali sme vypis stelefonu skym sa kontaktuje sami problemovi kamarati.kpsichologičky sme chodili 2roky nebol pokrok.prosim poradte nam čo mame robit ked mozete napište na e mail.sme v koncoch.

 

máj 2, 2011 - duševná rovnováha    No Comments

priatelia

Nika komentoval(a) 2.5.2011 08:57

Ahoj,
chcela by som vám napísať niečo o mojom probléme ak to tak môžem nazvať. Mám totiž pocit, že som úplne sama. Som zdravotne postihnutá a tak mám problém nájsť si priateľov. Tento rok končím gympel na ktorom som 8 rokov a stále mám problém ráno vstať a ísť do školy, pretože viem, že tam zasa presedím celý deň a nebudem sa mať s kým porozprávať. To však nie je až také dôležité, pretože, ako som už napísala gympel končím. Horšie je, že mám obrovský strach ísť na vysokú. S mojím postihnutím budem totiž potrebovať pomoc od okolia a ja mám veľký problém s niekým novým sa zoznámiť, s mojími rovesníkmi sa nemám o čom rozprávať – nechodím na chaty, diskotéky, nepijem a ani nefajčím. Väčšinu času trávim učením a oni sú stále niekde vonku. Takže s nimi vlastne nemám nič spoločné. Stále sa okolo mňa točí veľa ľudí no ja mám pocit, že k nim nijak nepatrím ….

tomáš komentoval(a) 3.5.2011 11:04 | tgrich@azet.sk

ahoj niki neboj sama niesi ak chceš pokecať ozvi sa mi

Brimich komentoval(a) 10.5.2011 14:06

Ahoj Nika,ja ti len k tomu ,nehovorim zamerne problemu , strucne nieco poradim.Mam rovnaku skusenost z byvalym spoluziakom mojho dobreho znameho.Neviem aky mas hendikep,on bol paraplegk a byvaly sportovec.O to tazsie sa vyrovnaval po havarii s novym statusom,no pomoc bola v podstate velmi prosta.Musel sa naucit pozerat sa nas co sme boli okolo neho ako na niekoho, kto sa pozera a vnima jeho sameho ako absolutne rovnocenneho a nehendikepovaneho.trochu to trvalo,no potom ked sa to vsetci naucili,zacal mat jeho zivot uplne iny rozmer,zartovali a robili srandy a vtily a bolo to Ok.Skus sa nad tymto zymasliet a daj vediet,drzim palce

 

Stránky:«1234567»