Browsing "Hovor o tom"
jún 8, 2013 - Hovor o tom    1 Comment

Ako pomôcť synovi

Môj syn od svojich zhruba 17 rokov začal mať psychické problémy, myslela som si , že je to dôsledok puberty a že sa to časom ustáli. Celé dni a noci sedel pri počítači a hral počítačové hry. Navštívila som aj psychiatra a poprosila ho o pomoc, ale keďže syn odmietol akékoľvek vyšetrenie zostalo len pri tom. Jeho správanie sa menilo od apatického až po agresívne. Mala som aj doporučenie pre RZP na hospitalizáciu do psychiatrickej liečebne. On to vedel a tak sa skontaktoval so psychologičkou, ktorá ho pozná od jeho 5 rokov , pracovala s ním v pedagogicko- psychologickej poradni. Jej jedinej dôveruje a povie jej o svojich pocitoch a stavoch. Na poslednú chvíľu vyplnil aj prihlášku na VS a tiež išiel na maturitu. To bolo v roku 2010. V lete mal 18 rokov a videla som, že prestal kontaktovať kamarátov, bol stále sám a spoločnosť mu robil len jeho kocúr. Rozhodol sa, že odíde do Brna na VS, ale ešte ten rok v novembri sa vrátil domov. Bol v zlom psychickom stave a znovu kontaktoval spomínanú psychologičku. Na jej doporučenie išiel za psychiatrom, ktorý určil jeho diagnózu a nasadil mu veľmi silné lieky, dostavili sa samozrejme nežiadúce účinky, bolesti hlavy, zhoršené videnie, opuchy a obezita. Boli to lieky, ktoré predpisujú pacientom chorým na schizofréniu. Počas leta sa snažil aj brigádovať a dokonca išiel na skúšky na VS do Žiliny, kam v septembri odišiel a úplne vysadil lieky. Chcel to zvládnuť sám, chodil cvičiť. Mal aj vzťah, ktorý však skončil kvôli jeho zmenám nálady a celkovému psychickému stavu. Bral to ako veľké zlyhanie. V máji 2012 sa vrátil domov, snažil sa kontaktovať kamarátov, našiel si brigádu a myslela som si, že sa to začína zlepšovať. Ale bolo to asi len moje zbožné prianie. Koncom leta zasa nastali veľké výkyvy nálady, zmeny správania až agresivita, ktorá sa striedala so skleslosťou a plačlivými stavmi. Mňa považoval za zradcu a klamára, nakoľko som ho nenechala bývať v našom byte a odišla som do Zvolena a byt prenajala. Odmietol ísť so mnou a tak si našiel podnájom a aj prácu. Myslela som, že táto zmena prinesie aj niečo pozitívne v jeho živote. Nekontaktovala som ho, nakoľko ma odmietal. Tento rok na jar sme sa po dlhej dobe zasa rozprávali a vtedy mi povedal o svojich stavoch, že jeho dni sú zlé a ešte horšie. Skúsila som ho prehovoriť na návštevu psychiatričky, ale aj toto stretnutie dopadlo veľmi zle. Z minúty na minútu sa zmenila nálada až do agresivity a úplného odmietnutia. trvalo niekoľko týždňov , kým so mnou začal zasa komunikovať. Možno že jedným z dôvodov bolo aj to , že vedel o pôžičke, ktorú som si vzala a sľúbila som mu že kúpim pre neho notebook. Teraz je náš vzťah veľmi krehký, ale občas komunikujeme, nevidíme sa často nakoľko nežijeme v jednom meste. Tieto dni so hovorila s jeho kolegyňou, ktorá je s ním denne v kontakte a dozvedela som sa o jeho správaní strašné veci. Má stavy kedy je zlý až agresívny a stavy, kedy ja apatický, spavý. Má neskutočné výkyvy nálady, je voči nej vulgárny. Myslím, že ho má rada a že mu chce pomôcť, len nevie ako. Tiež jej povedal, že už stratila jeho dôveru, presne tak ako mne to opakovane hovorí. Odmieta akúkoľvek lekársku pomoc a liekovú terapiu. Bojím sa, že to už nezvládne a môže si aj siahnuť na život, alebo niekomu ublížiť. Prečítala som neskutočné množstvo článkov o bipolárnej afektívnej poruche, ktorú má diagnostikovanú. Našla som na nete psychológa v jeho bydlisku a kontaktovala som ho , veľmi by som chcela aby ho navštívil a komunikoval s ním, kým nie je ešte neskoro a kým nenastane stav, kedy sa už nebude dať nič spraviť na jeho zlepšenie stavu. Viem, že je to už choroba na celý život, len keby chcel aspoň trochu zmierniť tie nepríjemné stavy, ktoré má a keby sa začal liečiť. V auguste bude mať 21 rokov a ako každá matka aj ja by som chcela svoje dieťa vidieť smiať sa a tešiť sa zo života. Neviem ako mu mám navrhnúť toto stretnutie so psychológom, aké slová použiť, aby som ho nejako presvedčila a tým mu aj pomohla aspoň trošku zmierniť jeho utrpenie. Ak mi poradíte, budem Vám nesmierne vďačná. S pozdravom ANNA

jún 4, 2013 - Hovor o tom    1 Comment

zufala

ahoj, neviem sice ako tato stranka funguje ale dufam ze mi niekto pomoze akoukolvek radou. moj problem je v klamstvach mojho partnera. zijem v UK a ked som zacala pracovat v jednej firme na kontaktne sosovky stretla som mojho aktualneho polskeho partnera. zozaciatku sme sa v praci anilen nepozdravili a asi po 2och mesiacoch ako som tam zacala pracovat sme mali vianocnu party a tam sa mi prihovoril. prisiel za mnou s otazkou ci ma moze hodit domov taxikom ale ja som odmietla trosku arogantnym tonom s tym ze sa ani nepozname tak co odo mna chce. tu noc sa ma tu istu otazku spytal asi 10x a ja som nakoniec suhlasila ale pod podmienkou ze s nami pojde jeden kamarat ktory bol slovak a poznala som ho trosku dlhsie. nakoniec sme vsetci traja skoncili u mojho aktualneho partnera doma. ten nas slovensky kamarat odisiel na podnet mojho aktualneho kamarata a my sme stravili zvysok noci rozpravanim a nakoniec to skoncilo sexom kedze sme mali obaja nejake to promile v krvi. nakoniec to vsetko skoncilo vztahom ale doteraz lutujem ze ta noc skoncila sexom keby som vedela ze on chce vztah tak to nedovolim. to bol teda zaciatok nasho vztahu. problem bol ale v praci. moj partner sa predtym ako sme spolu zacali vztah zaujimal o jedno dievca v praci. samozrejme po tom ako sme zacali vztah som na nu trosku ziarlila a moja ziarlivost sa zacala stupnovat ked som videla ako sa na nu pozera. myslela som si ze je to len vyplod mojej fantazie ale oci ma neklamali. mavali sme velmi velke hadky ohladom nej a on mi stale tvrdil ze ona ho nezaujima a ze uz prenho nie je atraktivna a ze ma mna. snazila som sa tomu uverit ale jednoducho z celej tej situacie mi bolo jasne ze tu nieco nehra. nakoniec ju vyhodili z prace a on sa vyjadril ze je velmi rad a ze aspon sa nebudeme tolko hadat. odvtedy ubehli cca 2mesiace a naozaj sa vela medzi nami zlepsilo az do vcerajska. vratili sme sa rano z prace ja som zaspala a on ostal pri televizore. asi po 2hodinach som sa zobudila ale on o tom nevedel len som tak podriemavala a nemohla som uverit co vidim. on bol na facebooku a mal otvorenu profilovu stranku tej kolegyne a pozeral si jej foto. nakoniec sa otocil a zbadal ze som hore tak celu stranku okamzite zavrel. ked som sa ho spytala co pozeral na notebooku odpovedal jednou vetou ,,mojho kamarata“. ja som sa ho na to spytala ci ten kamarat sa vola menom nasej byvalej kolegyne a on mi na to ze co, ze on nevie o com hovorim. potom som ho poprosila nech mi teda ukaze ktoru kamaratku si pozeral na profile a on urobil nieco z coho mi adrenalin stupol na maximum. naozaj som toto od neho necakala. vedela som velmi dobre ako vyzera profilova stranka nasej byvalej kolegyne a on mi ukazal uplne ine dievca na uplne inej fotke a este sa tvaril ze nevie o com ja vobec hovorim. velmi ma to vzalo a doteraz si myslim ze je do nej zamilovany alebo ja neviem… neviem ci ma vobec zmysel s nim ostavat aj ked ho velmi milujem. prosim o nejaku radu lebo som naozaj na dne. dakujem

apr 29, 2013 - Hovor o tom    1 Comment

Už neviem ako spravne ukazovat , ze som tu ….

Milujem stale svoju expriatelku aj ked som chcel zabudnut na nu a skusil som druhy vztah stale som ju mal pred ocami stale v mysli a stale citil k nej to co sa neda ani popisat mno moj vztah skoncil ukoncil som ho lebo ma podvadzala a bola proste nedozreta a stale sa len zabavat atd proste zivot co som si uz prezil aj ked mam len 25 rokov … mno v den ked som sa rozisiel mi napisala moja expriatelka co som necakal … bolo tam mnoho komplikacii tak sme neboli v kontakte lebo ani ja ani ona mi nechcela pokazit vztah ale moja rpiatelka jej stale pisala lebo ma podvadzala a chcela radu na mna prave od nej mnoo tak kontakt vypadol na take 2 mesiace asi … ale vratim sa ku dnu co som ukoncil vztah tak sa mi ozvala sama sa mi zdvoverila , ze jej tiez moc neklape vztah a proste , ze som jej chybal a az neskor pochopila co ma pri sebe moja este v tedy terajsia priatelka … a krasne to pisala nakoniec doslo aj k otazkam , ci by som sa k nej vratil a narovinu som povedal , ze ich stale lubim a ano skusil by som to … od tej doby to slo pekne nesmele a mile stretavania a krasne randicka v podani objatia na konci napokon jedno pekne u nas doma a mali boztek v objati proste jak prvy krat … ale v tom dosiel zlom … jej byvali priatel nedava stale pokoj a zaslal jej snubny prsten a od tej doby je to divne uzavreta citim z nej strach a vyhybavost aj ked vravi , ze sa chce stretavat tak proste teraz po xy rokoch jej priatelka velmi dobra sa spolu skontaktovali a viac menej spolu travia cas ale inak neviem co robi ani ju nemienim kontrolovat atd je slobodna a nemam pravo som rad , ked je stastna a ma konecne pokoj od veci ale ostal som zmateny istym sposobom chce cas … naozaj sa snazim chapat ten cas aby nasla v sebe samu seba a mohla zacat … ale ja som ostal strasne zalaskovany ale strasne chyba mi a malinka tiez s nou jasit sa atd neviem ci ona chape moju stranku , ze som v neistote a sam neviem co teraz nechcem prestat komunikovat ale zase ako sa vravi nedat sa ako masielko na tanier naozaj sa snazim prekvapit darcekmi co ma rada alebo len tak milou sms ba telefonatom ale dostanem odpoved , ze ked bude chciet tak ma zavola sama … ze je rada , ze teraz je s tou priatelkou a nemusi nic riesit ale ja som nezacal riesit ale ona dala impulz a ja som sa za ten rok zmenil a nechcem sa sklamat som unaveny zo snahy ukazat , ze hej milujem vas a ona je ina … dat tomu cas ? nekontaktovat nech ma volnost ? naozaj neviem v zivote som toto nezazil so zenam som sa hraj ja a nie takto a asi ide hlavne o to , ze ich naozaj milujem obe a nechcem to pokazit ….

mar 17, 2013 - Hovor o tom    2 komentáre

Oklamana, sklamana a sama…

Ani neviem ako zacat…Vsetko sa to zacalo priblizne pre piatimi rokmi.. dala nas do kopy moja kamaratka a jeho sestranica.novy vztah, motyle v bruchu.. byvali sme od seba skoro 200 km, po osmich mesiacoch sme sa preto rozhodli spolu byvat, v jeho meste,pretoze mal istu pracu.. bolo to tazke obdobie, ja v cudzom meste bez kamaratov,rodiny,prace a  on  v robote,kde nezarobil vela penazi. platili sme najom za byt, cestovali do mojho rodneho mesta  a tak nejak sme si na seba zvykali, ja som bola stastna, uzivali sme si jeden druheho..problemy zacali cca po dvoch rokoch, ked nam najomnicka oznamila, ze chce byt predat. povedali sme si, ze si vezmeme hypoteku, ze si ju on vybavi v robote… tahal mna, realitacku a majitelku za nos tri mesiace,sluboval, ze hypoteka je uz vybavena, ze mu ma kazdu chvilu prist na ucet…bolo to hrozne obdobie, o to trapnejsie, ked som si ho pred realitakom zastavala, ze on neklame… a on klamal… nedali mu hypoteku,nepriznal sa mi, bol pre banku nevyhovujuci klient z dovodu nesplacania maleho uveru v minulosti…. nakoniec som si ju vzala na seba ja a rucil mi jeho velmi ochotny bratranec. byt sme kupili..v lete ma poziadal o ruku prekrasnym sposobom, ja som suhlasila ..lubila som..oznamili sme to vsetkym okolo nas a zacali riesit svadbu…o par mesiacov prisla dalsia strela, v robote kde pracoval, spreneveril velku sumu penazi, ktore pouzil na kupu auta, zaplatenie si nejakych svojich dlhov, nakupoval nam vtedy lyze, boli sme na dovolenke, ja som bola v tom, ze dostal odmeny v robote… co urobil mi povedal az vtedy,ked ho vyhodili z roboty..dodnes a dalsich 13 rokov to budu zanho splacat rodicia, ktori to ako jedini spolu so mnou vedia..ostatnym sme povedali, ze odisiel koli malemu platu… plakala som vtedy a nejak som si povedala, ze uz sa nic take nestane, prosil o odpustenie.. tak sme svadbu nezrusili, planovali sme dalej. on zacal robit s kamaratmi po stavbach,popri socialke.. a mesiac pred svadbou prisla dalsia rana.. tvrdil mi, ze mu socialka nic nevyplaca, ale bolo to naopak, nevyplacali mu v stavebnictve, socialka mu vyplacala vsetko.. klamal ma, robil zo mna sprostu hus! napriek tomu sme sa vzali, svadba bola uzasna,krasna, velka… potom to zacalo vsetko naberat na obratkach, chodil po stavbach,no nezarobil ani korunu, sem tam nieco, ja som pracovala ako predavacka, vydavky na byt som tahala ja, jedlo sme sa nejak prestravovali, zacal chodit po vonku, s kamaratmi… po pol roku sa mi ospravedlnil s tym, ze to bolo vsetko prenho moc rychlo a musel sa s tym nejako vysporiadat.. tak sme sli dalej, zalozil si zivnost a zacal robit sam na seba s partiou. vsetko bolo fajn, ja som si nasla novu robotu, pretoze som si dokoncila Vs… problemy zacali opat min rok v oktobri,kedy zobral velku zakazku, chlapi potrebovali zalohy a on namiesto toho,aby sa so mnou poradil si pozical peniaze od jedneho kamarata, od druheho, zalozil nase auto,moje zlato, svoju obrucku a moj snubny prsten, vzal si pozicku z providentu.. toto vsetko som sa dozvedela az par dni pred vianocami… firma, pre ktoru mal zakazku urobenu mu zaplatila v priebehu piatich meisacov len jednu,prvu, fakturu… nevedela som nic, az ten december,kedy bol v koncoch a vsetko mi ako tak vyrozpraval sam od seba, nieco uz som  tusila, vedela…behom par rokov som zazila veci, ktore mozno nezazije clovek za cely zivot…v meste kde som byvala, chodim tak 1-2 krat do mesiaca, kamarati, ktorych som mala, partia, uz so mnou pocita len na par akcii, nemam uz nikoho.. pribrala som 16 kg, nic ma netesi, nenaplna, ubija ma byt a mesto, v ktorom zijem. nudim sa s muzom, ktoreho som kedysi tak milovala… on travi vikendy na futbalovych zapasoch a ja sama , pretoze nemam peniaze na stale cestovanie do rodneho mesta.. jedine, co ma naplna, je moja praca, ktoru zboznujem… nikto nevie do detailov o mojich starostiach, on ma stale utesuje,ako bude zase vsetko ako predtym,ale moje sklamanie z neho je vacsie nez si viete predstavit… chcem sa velmi vratit opat domov, lutujem nasu svadbu, to, ze ho poznam.. je to clovek, na ktoreho sa nemozem v nicom spolahnut, uz ma nepritahuje, nicim… je to clovek, ktory je v mojich ociach neschopny sedlak, ktoremu k zivotu staci len futbal, dobre jedlo a sex raz za meisac.. a pritom sme mladi ludia… moje okolie sa rozrasta o deticky, o karieru, o nove zazitky a ja … ja stojim na mieste a nie koli sebe, ale koli neschopnemu muzovi, ktori nas len zadlzil… neviem ako dalej.. som velmi nestastna… a casto si hovorim, ako velmi by som chcela stretnut muza, ktory by ma zachranil…zacala by som od zaciatku…

Diagnoza Skleroza multiplex a rozchod

Neviem sa spamatat z dagnozi, no co ma trapi najviac, priatel s ktorym sme planovali svatbu, rodinu, deti….si to rozmyslel….Po 5 rokoch co sme boli spolu( teda pocas studia to bolo hore dole, no konecne sme dostudovali, isli sme spolu byvat, vsetko bolo idealne, odisli sme na svk, nasli sme si pracu na slovensku, planovali svatbu, no vtedy to prislo. Zobudzanie v noci na zavrate…nasledovala pohotovost, potom nemocnica a diagnoza…priatel sa zdal vyrovnany, vela mi pomahal, no nakoniec ked po 6 mesiacoch prislo potvrdenie diagnozy jeho tuzba po praci v nemecku, strach z buducna, strach, ze co so mnou bude dalej, ako sa choroba bude vyvijat…jeho rozhodnutie ukoncit vztah, vraj aby som sa vratila aj koli kuram do zahranicia kde som zila, koli lepsiemu zivotnemu standartu a nasla niekoho kto uz bude ako tak zabezpeceny, ze vraj by od neho nebolo dobre, aby ma tahal so sebou, aby som nemala zbytocne stresy atd…. Posledny den pred tym ako sa odstahoval, plakal, tvrdil mi, ze sa rozhodol rozumom a nie srdcom….stale na to myslim aky bol smutny…aky bol zroneny….No rozhodol sa tak ako sa rozhodol….(uprednostnil lasku pred karierou). Vzdycky bol velmi cielavedomy, chce to niekde dotiahnut, to som vedela, no to ako mi cele tie roky vravel ako ma ma rad, este aj do poslednej chvile to tvrdil….neviem, skutocne neviem pochopit…. Stale sa nad tym zamyslam, trapim….. neviem ako dalej, ako zabudnut……hladam si pracu, mam vela volneho casu a tak premyslam a premyslam, snazim sa najst si zaujmy, ale nic ma nebavi……..premaham sa, no niekedy som depresivna, placem….bojim sa aby mi to nepohorsilo…

nov 7, 2012 - Hovor o tom    1 Comment

Osamostatnenie

Dobrý deň, ja som sem už viackrát písala kvôli škole. Napokon to dopadlo dobre, som v novej škole. Zlepšili sa mi známky, je to fajn. Vyskytol sa mi však ďalší „problém“, ktorý súvisí nielen s mojou budúcnosťou. Bývam v detskom domove, o pár mesiacov budem mať 18 rokov a chystám sa na vysokú školu. V domove sú aj deti, ktoré so mnou boli v rodine, a mám ich veľmi rada, akoby to boli moji súrodenci. V domove sa im nepáči, a ja by som im chcela pomôcť. Veľmi radi by sme bývali spolu, no neviem, či je to možné. Či by som si ich nemohla vziať k sebe, ak áno, aké sú tam podmienky, napr. bývanie, práca, financie. Som ochotná urobiť čokoľvek a dať do toho všetko. Veľa to pre mňa znamená. Taktiež sa snažím nájsť organizácie pomáhajúce v takýchto prípadoch, ak sa už vôbec takéto vyskytli… Za Vaše rady Vám vopred veľmi pekne ďakujem…

aug 31, 2012 - Hovor o tom    1 Comment

Mám dosť vážny problém so školou…

Dobrý deň, predovšetkým Vám chcem veľmi pekne poďakovať za to, že ste „vypočuli“ môj problém a snažíte sa mi pomôcť. Veľmi si to vážim a ďakujem… Aj keď mám pocit, že to slovíčko ani nedokáže vyjadriť moju vďaku. Takže, aby som zodpovedala Vaše otázky: Lucia je moje pravé meno, neviem, či nejako pomôže aj priezvisko, pretože riaditeľka detského domova bude určite vedieť o ktorú Luciu sa jedná. Tento rok už mám nastúpiť do tretieho ročníka… Už som bola aj za riaditeľkou Ded kvôli škole: ona mi „vysvetlila“ prečo to nie je možné:  dochádzanie z Tornali do Veľkého Krtíša je vraj náročné na únavu, pri dennodennom cestovaní, no ja v tom nevidím problém, autobus ide ráno o piatej a ja už mám skúsenosti so vstávaním o pol piatej. žiadny problém. Ďalší problém boli financie, keď treba nájdem si brigádu… A najväčší problém bol, že by to muselo ísť cez sudkyňu, lebo vraj ona s tým nesúhlasí, takisto ako polícia. Lebo tam býva „moja rodina“… A čo je ma do toho, mám sa obmedzovať kvôli  nim. Ja chcem svoj život žiť naplno, chcem robiť, čo ma baví… Študovať vo Veľkom Krtíši. „Tam som doma“… Lenže mám pocit, že tomu nikto nerozumie. Po novom už premýšľam aj o tom, že v osemnástich odídem z domova. Nič ma tu nedrží, chcem pokoj… Chcem sa vrátiť späť do školy… Pravdaže, keby sa mi to podarilo už tu, je väčšia šanca, že zostanem, škola ma vždy držala, v najťažších chvíľach svojho života, doteraz nechápem, že mi to nechcú dovoliť. Už od začiatku všetci vedeli, kam chcem ísť, ešte pred súdom to vedeli…

aug 27, 2012 - Hovor o tom    2 komentáre

Mám dosť vážny problém so školou…

Dobrý deň prajem…

Ďakujem, že ste sa ohlásili na moju prosbu o pomoc. Aby ste aspoň sčasti pochopili, čo cítim a vlastne aj o čo sa jedná, prečítajte si nasledujúce:

Takže, všetky naše problémy sa začali, keď sa moja mama rozhodla predať náš byt. Tak sa aj stalo, prostredníctvom realitnej kancelárie. Háčik však bol v tom, že peniaze za byt sa minuli a my sme museli byt opustiť. Tak sme sa dostali do prvého prenájmu. Nebol však podľa „maminých predstáv“, pretože sme bývali na cigánskej ulici a bolo to tam, dá sa povedať, neznesiteľné, kvôli susedom, nočnému vyspevovaniu, neustálym príchodom polície. Už od tej doby, ako sme sa tam nasťahovali, do mňa mama hustila, aby som pohľadala iný, lepší prenájom. Hľadanie sa začalo a o pár mesiacov sme sa znova sťahovali o pár ulíc ďalej. No mama si znova našla chybičku krásy na novom prenájme, tentoraz jej vadilo, že mal len jednu izbu. No pre mňa to bolo niečo „krásne“… Oproti predošlému „bytu“, ktorý v jednej izbe ani nemal okno a v celom byte boli smeti, takže sme bývali len v kuchyni. Tento nový prenájom bol super. Ani toto bývanie však netrvalo dlho, pretože nastali nejaké problémy s papiermi, príčinou čoho by sme na byt nedostávali ani po podpísaní zmluvy nijaký príspevok. Mama bola v tom čase nezamestnaná, takže okrem jej dôchodku a sociálnych prídavkov sme nedostávali nič a nebola šanca platiť tam nájomné. Mama sa, neviem presne z akej príčiny pohádala s majiteľmi a oni nám dali pred Vianocami termín, dokedy sa musíme vysťahovať.Počas tohto, ako sme riešili bytovú situáciu, som si aj ja musela riešiť svoje. Kam na strednú školu? Nakoniec som si vybrala podľa toho, čo chcela moja mama. V tomto období som už aj brigádovala, aj na mestskom trhovisku a aj v textile. Prostredníctvom týchto brigád som spoznala veľké množstvo skvelých ľudí a boli to práve oni, ktorí mi vnukli myšlienku ísť na gymnázium. Pravdupovediac, už som nad tým premýšľala, ale neverila som, že na to mám. Títo ľudia ma však podporovali ako dovtedy ešte nikto. Napokon som sa aj rozhodla, že to gymnázium predsa len skúsim. Počas prázdnin som tam odoslala viac e-mailov, ale keďže ani na jeden som nedostala odpoveď, rozhodla som sa ísť tam osobne. Všetko išlo super, a pán riaditeľ mi navrhol, že ak chcem študovať na tomto gymnáziu mám doniesť žiadosť podpísanú mojim zákonným zástupcom. S mamou sme sa kvôli môjmu rozhodnutiu dosť často hádali, jej sa to neviem kvôli čomu nepáčilo. Tú žiadosť som si napokon napísala sama a vypočula som si pár nepekných slov, kým to mama podpísala. Nakoniec to však vyšlo a ja som zistila, že som našla svoju školu snov. Našla som tam totiž tých najlepších spolužiakov o akých som ani nesnívala a o profesoroch to platí takisto. No a už sa pomaly začali blížiť Vianoce a mi sme stále nevedeli, čo ďalej. Pár dní, pred dátumom vysťahovania, nám jedna suseda ponúkla do prenájmu svoj dom v Modrom Kameni. Avšak bez papierov a podmienkou bolo, že ten dom odkúpime. Ja som však už od začiatku bola proti kúpe, ten dom bol doslova v katastrofálnych podmienkach. Veľmi tam zatekalo, až tak, že po daždi ostávali na podlahe veľké mláky vody. A aj napriek tomu, že sme si kúrili, v dome bola taká zima, že som bola nútená spať v bunde a v teniskách. Aj tak mi bola síce zima, ale aspoň som mala strechu nad hlavou. Počas tohto obdobia sa do toho pridal aj môj starší brat, ktorý chcel mame „pomôcť“. Na jeho radu si mama vzala pôžičku, doteraz neviem akú sumu, a aj tie peniaze pomíňali. Mama ma však nepočúvala, keď som sa jej snažila pomôcť. Veľa sme sa hádali a mama mi vykrikovala, že idem proti bratovi. Avšak ten, vždy, keď nastal problém, sa jednoducho vyparil, a prišiel, až keď bolo všetko v poriadku. Mame však bolo očividne všetko jedno,pretože nájom platila, ako ona chcela. Majiteľku to už nahnevalo a tak nás jedného dňa, v deň mojich šestnástich narodenín vyhodila na ulicu. O tomto som sa dozvedela až večer, keď som prišla domov. Pretože ja som každé ráno vstávala o polpiatej, a keď som nemala peniaze išla som peši do Krtíša, kde som pomohla vyložiť tovar, odtiaľ som išla do školy, zo školy som išla naspäť  pomáhať do textilu a domov som chodila po piatej. Niekedy mi však cesta domov trvala aj do siedmej, keď som musela ísť peši. A tak sme sa v ten deň museli vysťahovať. Prvá noc bola najhoršia. Do rána som chodila hore-dole po meste, premýšľala som. Ráno som ako obyčajne, išla do textilu, do školy, poobede znova do textilu a napokon… Do lesa, kde sme mali veci. Mama našla ako vinníka mňa. Prečo? Nenašla som iný prenájom. Ďalšie tri noci boli ešte ťažšie. „Spala“ som v lese. Najhoršia bola tá zima a hlavne pocit, že som v lese. Rána taktiež neboli ružové, cez noc mi tak zmeraveli nohy, že mi ráno dosť dlho trvalo, kým som sa vôbec postavila. A napokon ísť peši 1,5 km. Akokoľvek ťažké to vtedy bolo ani raz som nepomyslela na to, že by som nešla do školy, pretože to bol môj život, jedine škola ma držala pri sile a vôli ísť ďalej. Nebyť školy, možno by som tu dnes už nebola. Po tých štyroch dňoch ma teta z textilu prehovorila, aby som prišla bývať k nej. Mali sme to dohodnuté aj cez sociálku. Všetko išlo dobre, až kým mi teta nezačala vyčítať, že nemám hygienické návyky, že nespravím nič navyše. Hádať sa so mnou nedalo, pretože ja som vždy ustúpila. Navyše ma už dosť dlhú dobu prenasledovala minulosť o čom nikto nevedel. Naše nezhody však vrcholili a ja som nevedela, čo robiť. Tak som od tety odišla a ďalšie štyri noci som strávila vonku, tentoraz však bez nikoho a ničoho. Už v tom čase som chcela ísť na sociálku, ale nešla som, pretože som vedela, že prídem o školu. Mala som len školské učebnice. Aj napriek tomuto som však do školy chodila. Po víkende som sa však priznala triednej profesorke, čo sa deje a ona to začala ihneď riešiť a išla so mnou na sociálku, odkiaľ som spolu s kurátorkami išla za tetou, aby som sa jej ospravedlnila. Tak sa aj stalo. Teta to pred kurátorkami zobrala, no keď odišli, bola nahnevaná, že som do toho zatiahla úrady. Chvíľu to bolo v poriadku, ale asi len nasilu. Po čase sa to vrátilo späť. Bohužiaľ. Ja som sa snažila to zmeniť, ale zlyhala som. A tak som sa jedného dňa, pri konci letných prázdnin rozhodla odísť, aby sa už teta viac netrápila kvôli cudziemu decku. Napísala som jej list, v ktorom som sa jej ospravedlnila a odišla som. Išla som na sociálku nahlásiť, že nemám, kde bývať. Tak začali kurátorky vybavovať a už hneď v ten večer ma odviezli do Krízového centra v Lučenci. Bolo to najťažšie rozhodnutie môjho života. Pretože som prišla o to najcennejšie – o školu. V ten večer som spoznala svoju profesionálnu rodinu, ktorej som za veľa vďačná. Keď sa mi vybavovala škola, mala som možnosť pokračovať v štúdiu na gymnáziu vo Veľkom Krtíši. Podmienkou však bolo to, že by som mala zmeniť rodinu. To som však vtedy nechcela, bála som sa, že už takú dobrú rodinu nenájdem. Už od začiatku som vedela, že táto rodina je dočasná a tak som plánovala, že istý čas na inej škole nejako zvládnem a po umiestnení do detského domova, pretože to bola jediná možnosť, poprosím zodpovedných ľudí o prestup do Veľkého Krtíša, nevidela som v tom nijaký problém a práve toto ma držalo celý ten čas pri sile. Môj pokojný život však narušilo to, že už som nedokázala potláčať svoju minulosť a tak som sa prezradila niečo, kvôli čomu som musela začať navštevovať psychiatra. To niečo bolo to, že ma v detstve, od mojich siedmich rokov až do asi dvanástich, sexuálne zneužívali moji bratia. Bolo to niečo strašné. Už ako sedem ročná som chcela všetko skončiť. Nikomu som vtedy nedôverovala. Bála som sa každého. Môj psychický stav sa však začal zhoršovať a tak ma s mojim súhlasom hospitalizovali v nemocnici na oddelení detskej psychiatrie. Tam som bola plus mínus tri mesiace. Môžem povedať, že mi tam dosť pomohli. Nebyť ich a toho, že som aj v tých najťažších chvíľach myslela na školu, ktovie, čo by so mnou vlastne bolo. A nebyť tých ľudí, ktorí stáli pri mne dodnes by som to dusila v sebe. Po tom, ako som prišla domov, o pár dní nastal súd a začiatkom prázdnin ma preložili do Detského domova v Tornali, kde momentálne bývam v novej profesionálnej rodine. Momentálne sa mám po psychickej stránke celkom dobre, snažím sa to všetko pochopiť, spracovať. Už sa to rieši aj prostredníctvom polície. Jediné, čo ma trápi a nedovolí mi to spávať a tešiť sa zo života, je to, že sa mi nesplnil môj životný sen. Tak veľmi sa túžim vrátiť do gymnázia vo Veľkom Krtíši, pretože len toto ma celý ten čas držalo pri sile a dá sa povedať, že aj pri živote. A ja viem, že návrat do školy by mi psychicky veľmi pomohol, byť s ľuďmi, ktorým verím, ktorých mám rada.

Za Vaše reakcie Vám vopred veľmi pekne ďakujem, už som v koncoch…

 

máj 20, 2012 - Hovor o tom    3 komentáre

Lahka mentalna dysfunkcia

Dobry den

Vie mi tu niekto na tomto portali odpovedat na otazky, tykajuce sa diagnozy F70. MKCH-10 uz menila jej nazov tolko krat, ze neviem ktory je slusne povedane vystihujuci toto dozivotne ochorenie.

Vratim k tomu co som chcel napisat.

Chcel by som sa opytat ci je normalne, ze sa mi zmenilo telo a to doslovne. Mam 28 rokov a v aprili som sa zmenil. Mam zaujem o ine veci ako som mal. Zmenu badat aj na pohl. organe. Uz sa neuzaujimam o to co si kupim do pocitaca, ale zacinam sa trocha starat aj o moju osobu. Aby som mal aspon mal pekny sexul. zivot.

Premyslam uz aj nad tym co budem robit do buducnosti. Ako som pisal predtym tak som dozivotne na liekoch. Cize aspon mam zabavu na zle casy (-:. [ Velaxin 150mg CPS rano a vecer; Esoprex rano ]

Radsej prejdem k tym otazkam:

  1. Mohlo sa moje telo zmenit s tym, ze je zaostale a konecne dospelo do statia ked som dospely?
  2. Co vsetko clovek s F70 moze ma mat v tele poskodene?

Ak mozem poprosit tak mi nenapiste, ze mam ist k psychologovy, lebo aspon co som mal moznost byt u troch tak tie ma doslovne nemusi a chceli sa ma co najrychlejsie zbavat. Cize nemusim a ta posledna nemala ani na mna nervy. Ako som raz napisal tak mentalne zaostali clovek je vlastne odpad. Este aj drogovo zavysli ludia a alkoholici sa maju lepsie. A to si mozu za svoj problem co maju sami.

Poznal som iba jednu psychologicku, ktora bola ochotna.  Je to smutne. Co uz.

Ja chapem doktora, ze sa k mojmu stavu nechce vyjadrit. Ale vsetko je lekarske tajomstvo (-:

Dakujem za odpoved.

 

 

Stránky:«1234»