Browsing "Hovor o tom"

musí mi skamenieť srdce?

milí priatelia, potrebujem zo seba dostať obrovskú bolesť, sklamanie, ktoré mi spôsobil môj partner oznámením  “ nemilujem ťa !“ a rozchodom po 21- ročnom vzťahu. Po tejto vete sa mi zrútil celý život. Stalo sa to pred tromi týždňami. Od tejto doby sa neviem spamätať a neviem si predstaviť budúcnosť. Prenasledujú ma  myšlienky na smrť. Tento úder došiel v čase, kedy riešim problém so zamestnaním o ktoré som prišla   vzhľadom na svoj vek, budem mať problém nájsť si vhodné zamestnanie a splácam úver za dom.  Náš vzťah začal na pracovisku v čase, kedy som ja mala 35 a môj partner 31 rokov. Obaja sme žili v problematických manželstvách a týchto manželstvách žijeme dodnes. Tento vzťah nechcem nazvať mileneckým, pretože sme celý ten čas fungovali lepšie ako v manželstve . Ja som bola Paľova žena a on mojím mužom. Podstatné je asi to, že celé naše okolie nás chápalo a brala ako nerozlučnú dvojicu, o ktorej boli presvedčení, že sme manželia alebo aspoň spoju žijeme. Boli sme spolu denne na pracovisku a aj v súkromí, chodili sme spolu na dovolenky. Našim problémom bolo, že Paľo sa nechcel rozviesť, jemu manželstvo neprekážalo, pretože jeho manželka nikdy ako žena nefungovala a on to po nej ani nežiadal. Nenamietal, že nevarila, neupratovala, nevedela narábať s peniazmi, o sex s ňou záujem nemal a jej to vyhovovalo, jednoducho ju nechal žiť v jej svete  a staral sa, aby boli zaplatené všetky účty.Ona tiež nič neriešila. Môj mu že taký podobný. O všetko sa starám sama. Ja som bola jej pravý opak, starostlivá, náruživá, samostatná, akčná, osobnosť s rešpektom. Boli sme si navzájom oporou, vedeli sme o sebe všetko, boli sme vynikajúci pracovný tím, sexuálne sme si vyhovovali a potrebovali sa. Dá sa povedať, že neboli medzi nami žiadne vážnejšie problémy až na ten jeden a to spoločná budúcnosť. Čím som bola staršia, tým viac som vedela, že tomuto problému neunikneme. Nedá sa opísať 21 rokov spoločného fungovania. Toto pre mňa nádherné partnerstvo sa pokazilo, keď odišiel pracovať mimo bydliska. Teraz sa venuje terapeutickej činnosti v jednom resocializačnom zariadení 150 km od bydliska. V tomto zariadení žije spolu s abstinujúcimi  alkoholikmi a nakromanmi. Záujem o túto prácu,jeho nadšenie a očakávania a spätná väzba spôsobili, že stratil záujem o všetko, čo bolo pre neho dôležité doposiaľ. Ešte pred pár mesiacmi, aj po toľkých rokoch, vždy opakoval, že je pre neho utrpením každý deň ktorý nie je so mnou, že som pre neho jedinou ženou, že si nevie predstaviť, že by som ho opustila. Keď tam išiel, reálne sme plánovali, že za ním prídem a budeme spolu žiť. Musím povedať, že nie je mužom, ktorý tára do vetra. Naša láska a partnerstvo bolo známe široko – ďaleko a každý ho rešpektoval. Jednoducho nechápem, čo sa stalo, len som pociťovala, že sa veľmi mení. Ako keby začal robiť aj terapiu na sebe, ako keby sa začal aj on liečiť zo závislosti odo mňa. Menej začal telefonovať, ja som sa dožadovala neustále jeho, pretože mi bolo veľmi smutno, aj ja som sa presťahovala do nového bytu do iného mesta, bola som sama, tak som očakávala, že mi bude volať. Jeho obmedzený záujem mi vysvetlil, že činnosť ho tak pohltí, že zabudne na všetko, že sa nemôže pri práci s klientmi zaťažovať, pretože táto práca ho celá pohltí. Snažila som sa to pochopiť, aj ja som sa niekedy venovala sociálnej kuratéle a stále som tvrdila, že musí oddeliť prácu od súkromia. Keď mi po troch dňoch zavolal, tak som mu povedala, že keby ma skutočne ľúbil, tak by mi volal každý deň, nato mi povedal, máš pravdu, neľúbim ťa a pokračoval, že keď sa vráti mi všetko vysvetlí osobne. Položila som telefón a nastala tma.  V ten deň som mu znova s plačom zavolala, že to nemôže byť pravda, pretože štyri dni dozadu mi povedal, ako si uvedomuje, že patríme k sebe, ako sa nemôže odo mňa odpútať, sľúbil, že prehodnotí svoj chorobný záujem o prácu, že musí nájsť hranicu medzi prácou a súkromím a že nájde byt a nebude bývať v zariadení, že nájde riešenie, len aby som mu dala ešte čas. Povedala som, že život pre mňa bez neho nemá cenu.   Plakala som celú noc a nasledujúci deň. Zavolal on, prosil ma, aby som prestala plakať, že to bol len jeho chabí pokus odrezať sa odo mňa, že po jeho návrate sa porozprávame, aby som sa nebála. Plná nádeje som čakala na rozhovor. Ten bol veľmi vecný, trval na tom, že je koniec, nevedel mi vysvetliť prečo.Jediné čo povedal, že až tam zistil, že ho náš vzťah ubíja, že je zmätený, nevie čo chce, ale určite je koniec.  Nemohla som tomu uveriť, nedávalo mi to žiadnu logiku. Poznám som ho toľko rokov, neviem sa zmieriť s tým, že vôbec ma opustil a že ma opustil v čase, kedy pre mňa znamenal absolútnu istotu v mojom srabe so zamestnaním.  Stalo sa, že mi neodpovedal na môj telefonát. Následne keď mi volal, ja som neprijala jeho hovori ( od zúfalstva som zaspala), tak nasadol do auta a prišiel za mnou domov.  Vyobímal ma, vyboskával a povedal, že mal o mňa strach, či som si niečo neurobila. Poznám ho dlho a preto mi nešlo do hlavy, že tak radikálne sa rozhodol, stále som bola presvedčená,že  je v tom iná žena. Začala som mať podozrenie na jeho šéfku – moju priateľku, s ktorou som ho ja pred rokmi zoznámila a ktorá tým že vedela, že má vyštudovanú potrebnú špecializáciu a sám bol alkoholikom, vždy hovorila, že by ho rada zamestnala. Na strane druhej mi rozum hovoril, že sa poznáme  30 rokov, vie o našom vzťahu. Povedala som mu, že je v tom iná žena a tou ženou je „ONA“, že som o tom presvedčená, pretože sa chová tak, ako keď som prišla do jeho života ja. On sa zamiloval do jej odbornosti a profesionality. Prácu, ktorú robí považuje za poslanie. V nej má zázemie, oporu, ona je tiež svojim spôsobom fanatik a vorkoholik. Trávia spolu veľa času a on je výborný spoločník a človek, ktorý má tendenciu riešiť všetky rodinné problémy. Uvedomila som si, že ja so svojimi problémami mu nepasujem, už mu neviem ani pomôcť. Priznal sa.  Bolo pre mňa nesmierne bolestivé počúvať, že je do nej tak zamilovaný,  aby mohol s ňou žiť sa okamžite rozvedie. Je mu jedno, že rozbije ďalšie manželstvo. Jednoducho od nej dostáva pozitívnu energiu,  ja som len negatívna. Na záver tvrdil, že ona o tom ešte nevie, že vzťah s ňou začne až vtedy, keď skončí tento.   Krvácalo mi srdce, myslím, že sa zbláznil, nechcem a neviem tomu uveriť.  Keď poviem ľudom, ktorí nás poznali, že sme sa rozišli, idú do kolapsu, neveria, boli sme takí partneri, taká láska, ktorá mala trvať až do smrti.  On mi ponúka priateľstvo, chce byť v kontakte. Poslal  mail, že nevie čo robí, aby som mu odpustila, že si ma nesmierne váži,   že nezabudne. To je blbosť, veď už zabudol !  Je ešte cesta k sebe? Aby som sa s tým vysporiadala, musí mi skamenieť srdce. Ak mi skamenie srdce, zomriem! Prečo mi to spravil, veď som s ním strávila tretinu svojho života?

 

 

Čo s načatým životom

Ani neviem kde mám začať. Mám 33 rokov, po neúspešnom prvom manželstve, kde bola ako dôvod rozchodu manželova opakovaná nevera a jeho neviazaný život, som sa spoznala s jedným mužom, do ktorého som sa zamilovala a po čase sme spolu začali žiť. Aj on mal jedno neúspešné manželstvo za sebou a z neho 2 deti. Ja som mala jedného syna 6 ročného. Pekne sme si na seba zvykli,dopĺňali sme sa, k synovi sa tiež správal, no poviem to ukážkovo. Bolo to ako v sne. So svojimi deťmi sa nestýkal alebo keď tak veľmi, veľmi málo, lebo mu v tom bránila jeho bývala. Myslela som, že je to aj pre mňa výhoda, že tiež už má niečo prežité za sebou, tak sme vlastne na“ jednej lodi“ a nemáme si čo vyčítať. Ale teraz sa všetko zmenilo. Sme spolu 5 rokov a z toho 2 manželia. Máme spolu 2,5 ročného syna. A ten pekný sen sa skončil. Manžel sa veľmi zmenil, je veľmi prchký, výbušný, vidí všetko len to zlé, k môjmu staršiemu synovi sa začal nepekne správať, často mu nadáva, kritizuje, málo kedy ho pochváli, akoby len čakal na chvíľu kedy môže do neho rýpať. Syn sa ho bojí. Prekáža mu, že synovi nebránim v stretávaní sa z jeho  biol.otcom a jeho rodinou, hoci je to len pár krát do roka. Vadí mu,že ja s nimi aj po rozvode vychádzam bezproblémovo. Vždy vraví, že ja som stále ich nevestou aj budem. Čo nie je pravdou, lebo o nich ani nerozprávam, ani sa sama s nimi nekontaktujem, nechodia k nám. Keď sa  s nimi stretnem a správam sa normálne alebo normálne s nimi komunikujem cez telefón, keď zavolajú a  opýtajú sa  na syna. Nikdy som s nimi nemala žiaden problém, vždy mi pomáhali  aj po rozvode či už fyzicky alebo finančne a ja sa im teraz nemôžem otočiť chrbtom, len preto, že ja už mám iného muža. Robím to tak hlavne kvôli synovi, lebo on má právo aj na svoju rodinu, svojich starých rodičov. A to sa manželovi nepáči. Ja dobre vychádzam aj s jeho rodičmi, navštevujeme sa. Aj oni sú nešťastní z jeho správania. Aj pred nimi nemá problém vyrobiť cirkus pre hocijakú hlúposť, lebo sa nedokáže ovládnuť. Ja som na materskej dovolenke, takže on pracuje a preto si myslí, že si k nám on môže dovoliť všetko. My mu mame byť vďační, lebo on zarába a živí nás. Len on je ten, kto niečo robí pre rodinu. Moju snahu ani starostlivosť o rodinu akoby ani nevidel.  Ku mne sa tiež nepekne správa, keď má nervy, nadáva mi aj pred deťmi. Často sa hádame. Raz ma dokonca fyzicky napadol až som musela volať políciu, lebo som sa bála o svoj život. A to som bola 2 týždne po pôrode. Škrtil ma  a rozbil so mnou sklenenú výplň na dverách… Bolo to hrozné. Bol vtedy pod vplyvom alkoholu. Od vtedy sa to nezopakovalo. Zatiaľ. Ale mám strach, lebo je hrozný nervák. Vybuchne za hocijakú maličkosť. Keď je dobre je naozaj dobre. Pekne sa k nám správa, je to všetko v pohode, ale keď vybuchne tak to je hrozné. Je mi ľúto hlavne staršieho syna, lebo tak ako ho mal veľmi rád a sám ho začal volať ocko, tak ho už teraz, bojím sa to až povedať, neznáša. Je už veľký (12 rokov) a vidí čo sa deje. Všetko len on vie najlepšie, všetko sa musí robiť, tak aby sa to jemu páčilo, už ani kamarátky skoro nemám, lebo na každej si niečo nájde a postupne sa mi odsudzujú. On jediný je dokonalý. Bývame v rod.dome po mojich rodičoch. Sme tu sami, lebo oni už nežijú, brat žije v Čechách, takže máme kľud, nikto sa do nás nemieša ale stále je len nespokojný. Prvé manželstvo sa mu rozpadlo, lebo bývali so svokrovcami, čo sa do nich miešali, teraz sme sami a zas to nie je ono. Cítim sa, akoby som skočila z kaluže do blata…:o( Nerozumiem sama sebe, ako som mu tak naletela. Keď si pomyslím ako som ho na začiatku pred každým obhajovala a vyspevovala aký je to dobrý človek…Keď som si vtedy prečítala jeho rozvodové papiere  a to čo tam uvádzala jeho Ex ako dôvody rozpadu ich manželstva na jeho adresu, akoby to vôbec nebolo o písané o ňom. Veď ten človek je dobrý, láskavý, starostlivý, pozorný, milý a milujúci a nie nervák a žiarlivec, a už vôbec nie človek schopný niekomu ublížiť. Ale keď som si ich opäť včera prečítala, tak som rozumela každému slovu veľmi dobre.  Neviem prečo sa tak zmenil. Neviem čo mám robiť aby bolo dobre. Snažím sa maximálne, okolo deti, okolo neho, okolo domácnosti ale stále sa niečo vyskytne, na čom vznikne hádka a on ju nafúkne do mega rozmerov tak, že keby som mala kam odísť, zabalím seba a deti a už ho nechcem vidieť. Ale viem, že on by mi vzal malého alebo trápil nás tak, žeby som to vzdala…  Ale nie je vždy len zle, sú aj pekne chvíle, dni… Ale keď často chýba len máličko a všetko je inak. Chcem aby sme boli rodina, nechcem urobiť ďalšie dieťa nešťastné, keď sa rozídem s jeho otcom, lebo majú krásny vzťah ale… Musím myslieť aj na svojho prvého syna a čo môj život??? Žiť život v strachu, v napätí nie je nič príjemné…

aug 25, 2011 - Gemblerstvo, Hovor o tom    1 Comment

Ahoj Nina:No neviem či si dostala moj email.Písala som ti na email co maš uvedený v profile.Rada by som vedela ako rozmýslaš nad tým problémom čo máš.Lebo ja som mala podobný s tým, že moj manžel bol gembler a tak isto nepracoval.No razantne som sa mu pohrozila,správala som sa odmerane aj ked ma to trápilo a bolelo ale malo to nakoniec dobrý koniec.Zmenil sa.Niekedy len tvrdosťou docieliš to čo chces.Veľmi ma zaujíma tvoja téma.Budem rada ked mi odpíšeš alebo ked si možeme zavolať a porozprávať sa.Ja ti držim palce nech ti ti vijde.Nie som za rozchody ale za riesenie problemou aby to nikomu neuskodilo.

Ako ďalej?

Neviem si poradiť, mám partnera s ktorým mám 4 ročnú dcéru. Podľa toho ako sa správa vidieť že nás má veľmi rád. Problém je však v tom, že nemá pracovné návyky a je neustále bez práce.Veľa sa o tom rozprávame, ale zatiaľ sa nezamestnal, tvrdí, že má krízu a nevie sa zaradiť. Tým,že je bez práce má veľa voľného času a neustále ma prenasleduje a telefonuje mi,čím ma vlastne zaťažuje.Neustále vyhľadáva moju spoločnosť, sleduje mi môj telefón a všade musí byť kde sa nachádzam práve ja.Začína byť paranoidný a mňa to veľmi trápi a zaťažuje.Momentálne rozmýšľam o rozchode ale hľadím na dobro dcérky.Čo s tým?

Rozchod po x rokoch

Rozišiel sa so mnou… po desiatich rokoch… prežila som šiesty deň sebaobviňovaním, ľútosťou, plačom a bez jedla. Dnes som si 1x navarila. Dôvod rozchodu – že vraj nuda a stereotyp. Je vôbec normálne uviesť niečo také ako dôvod po 10 rokoch ??? Je mi z toho naozaj ťažko. Vôbec si momentálne neviem predstaviť svoju budúcnosť. Jedno však viem, musím sa odľúbiť aj keď to bude ťažké. Všade čítam len o hrdosti ako sa naspäť nevrátiť a ako nevstúpiť do tej istej rieky po 2x. Podľa toho sa snažím riadiť.
Ale ja ho ľúbim. Hm ešte stále. Aj keď nebol ideálny.
Už sme sa raz rozišli – pred šiestimi rokmi – z mojej strany. Vtedy za mnou chodil, prosil a ukecal ma. Dali sme sa opäť dokopy a ja som zabudla… On nie … Po desiatich rokoch mi vytkol moju neveru … a že na to nedokáže prestať myslieť a že to už nikdy nebude dobré… To akože šesť rokov mu to nevadilo ??? Až teraz… Je mi z toho na grc. Verím, že raz to prebolí – prečo mi nikto nevie povedať presný dátum – KEDY? Ja už nechcem trpieť. Chcem zabudnúť a ľúbiť – hneď !!! Neviem byť sama ((

Stránky:«1234